Poďme si vysvetliť

Kresťan a samota

Samota má v našom živote dôležité miesto a naozaj ju potrebujeme. Keď sme osamote, môžeme v pokoji premýšľať, spracovať veci, čo sa udiali, odpočívať, či budovať osobný vzťah s Bohom. Dodáva nám to silu a prináša pokoj, a preto skutočne má význam tráviť v našich životoch čas osamote. Avšak dnes nechcem písať o tejto potrebnej samote, ale o vnútornej samote, či osamotenosti, ktorá nám silu a život skôr berie.

Pocit osamelosti je definovaný ako nepríjemný pocit, ktorý pretrváva dlhšie ako týždeň a často vedie k sociálnej izolácii, nervozite, ba môže viesť až k psychickým, či zdravotným problémom. Neriešená samota môže dokonca vyústiť do depresie. Ľudia, ktorí prežívajú samotu sa často cítia nechcení, nepochopení, nepotrební a prázdni.

To, že sa niekedy cítime sami, je v niečom prirodzené a normálne . Problém však nastáva, keď tento pocit samoty pretrváva dlhodobo, a dokonca sa nemení ani pri zmene okolností, resp. keď samotu prežívame, hoci sme uprostred milujúcich blízkych.

V Božom slove už v úvodnej knihe Genezis, Boh hovorí, že nie je dobré byť človeku samému (Gn 2,18), teda Boh stvoril človeka pre vzťahy. Avšak na mnohých miestach aj v Biblii nachádzame ľudí, ktorí prežívali samotu, hoci poznali a nasledovali Boha - Jozef Egyptský, Jób, Noemi, Eliáš, Dávid, Jeremiáš, Jonáš… V knihe žalmov, či nárekov nájdeme množstvo veršov, ktoré písali autori v úzkosti, opustenosti, či bolesti:

"V úzkosti som vzýval Pána a volal som ku svojmu Bohu." Ž18,7

"Za dobré sa mi odplácali zlým; som celkom opustený." Ž 35,12

"Pomôž mi, Pane, Bože môj, zachráň ma podľa svojho milosrdenstva." Ž 109,26

Dokonca aj Ježiš prežíval chvíle, keď sa cítil opustený a sám - v Getsemanskej záhrade (Mt 26,40), či na kríži (Mt 27,46). Keď teda aj Ježiš, hoci bol Boh, prežíval chvíle osamelosti, prečo by sme sa mali diviť, že ich prežívame my?

Prežívanie samoty, bez ohľadu na príčinu, či okolnosti, je často živnou pôdou pre klamstvá a domýšľanie. Tak to bolo aj v mojom prípade. K pocitom osamelosti sa tak ľahko pridali ďalšie pocity, ako neistota, pocit zlyhania, výčitky, pochybnosti, hanba, znechutenie, únava.

Z takého stavu sa potom ľahko skĺzne k rôznym falošným útočiskám (internet, hry, seriály, jedlo, pitie, závislosti) či nesprávnym a prehnaným reakciám (výbušnosť, sarkazmus, obviňovanie, zhadzovanie seba či druhých). Tento stav nás v podstate paralyzuje od nášho vlastného napredovania, zastavuje a oddeľuje nás od nášho poslania, a tak postupne strácame zmysel všetkého. Pýtam sa: "Prečo to vôbec robím?" "Prečo by som mala ráno vlastne vstať z postele?".... Postupne sa odtiaľ dá dostať do tzv. zrkadlovej siene, kde vidíme iba seba a všetko, čo sa udeje filtrujeme cez naše prežívanie ("ako to ja vidím", "ako to ja cítim", "čo to mne prináša", "ako to na mňa pôsobí", "aký to má pre mňa efekt"), a tak už nič nie je dosť dobré, vhodné, nápomocné, strácame radosť, zápal, úsmev, nápady a izolujeme sa od všetkých - od Boha, od ľudí, ale aj od seba. Padáme do sebaľútosti a sme precitlivelí. Zdá sa, že Boh mlčí, ľudia okolo ma nechápu a ja už ani neviem, prečo som vlastne tu. Totálna izolácia a zdanlivo koniec.

Prosím, NEVZDÁVAJ TO S BOHOM, SO SEBOU, ANI S ĽUĎMI! Neprestaň volať, neprestaň kráčať, neprestaň veriť! Volaj o pomoc, nielen Boha, ale aj ľudí (stretko, spoločenstvo, odborníka), NEUTOP SA VO SVOJICH POCITOCH! Oni naozaj často klamú a neodrážajú realitu takú, aká naozaj je ("Stráž svoje srdce najmä v ťažkých časoch, lebo klamstvá zla kričia vtedy najhlasnejšie" - Francine Riversová: Dcéra Ríma, str. 211).

V prvom rade je to modlitba - úprimná, autentická, živá a najmä každodenná. Nejde o výkon, ale o vzťah. Nehľadaj správny spôsob modlitby, hľadaj Jeho. Určite tiež nechcem upustiť ani od premeny mojej mysle Božím slovom. Chcem sa ním sýtiť, učiť sa ho naspamäť, spievať ho, rozjímať a nechať sa ním premieňať, dvíhať, inšpirovať. Ďalším dôležitým pilierom je spoločenstvo, stretko, priatelia, resp. ľudia, s ktorými sa môžem zdieľať otvorene, čo žijem a prežívam. Vedia ma konfrontovať, usmerniť, podoprieť, povzbudiť…. a to je veľmi veľmi dobré a navyše potrebné. Dôležitým postojom, ktorý chcem mať v každej ťažkej chvíli (tak mi Pane pomáhaj), je odpustenie. Neustále, dokola, sebe, druhým, Bohu, zas a znova. Je to proste životný štýl, čo vedie do slobody a radosti. Služba druhým je zas zaručeným spôsobom, ako nemyslieť len na seba. Vykročenie zo seba a zároveň rozvoj svojich darov, to je proste win-win situácia, a to ozaj nechcem stratiť. Poslednou, ale nie menej dôležitou, je trpezlivosť s vlastnými zlyhaniami a slabosťami. Proste to nevzdať ani po x-tom nezdare, byť so sebou milosrdný tak, ako je aj Boh milosrdný k nám. 

                                                                                                                                                            Zdroj: ver.sk

Smrťou sa život neodníma, iba mení…

Hoci je prirodzené smútiť a žialiť, keď nám zomrie blízky človek, už svätý apoštol Pavol napomínal veriacich, aby sa nezarmucovali príliš ako tí, ktorí nemajú nádej, lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zomreli, skrze Ježiša privedie s ním (porov. 1 Sol 4, 13-14). Aj svätý Cyprián, biskup a mučeník často opakoval, že nad smrťou svojich blízkych nemáme príliš smútiť a plakať; vieme predsa, že sme ich nestratili, ale len odišli popredu, oni nás svojou smrťou len predchádzajú. Napokon, napomína nás aj sám Pán Ježiš, náš Boh, počas dialógu s Martou tesne po smrti jej brata Lazára, ktorého potom vzkriesil: "Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?" (Jn 11, 25-26)

Keď uvažujeme o smrti, pýta sa Ježiš aj každého z nás: "Veríš tomu, že som vzkriesenie a život? Že nik, kto mi verí, neumrie navždy?" Ak veríme v Krista, dôverujeme jeho slovám a sľubom, že neumrieme naveky, ale smrťou vstúpime do nesmrteľnosti. Večný život dosiahneme, keď sa skončí náš pozemský život. Smrť nie je odchod do ničoty, ale prechod do večnosti, premeneného a milosťou pretvoreného života podľa Kristovej podoby a nádhery milosti, ako to pripomína svätý Pavol: "Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" (Fil 3, 20-21). V našej skutočnej vlasti, v nebi, nás očakáva veľa našich drahých a blízkych, ktorí sú si už istí svojou večnosťou, ale starajú sa o našu spásu. Mnohí musia prejsť očistcom, aby si očistili dušu aj od najmenšej škvrny hriechu a mohli vstúpiť do spoločenstva svätých v nebi v bieloskvúcom rúchu čistoty, kde môžu neustále nazerať na oblažujúcu Božiu tvár.

Taliansky kňaz don Dolindo Ruotolo výstižne prirovnáva chvíľu smrti tomuto obrazu: "Duša je úplne duchovná a opúšťa telo v plnosti života ducha ako húsenica priadky morušovej, ktorá vychádza zo svojej kukly… a ako raketa vypustená do vesmíru, tiahne len k Bohu, svojmu jedinému cieľu. Duša však nie je taká, ako keď ju Boh stvoril a vložil do tela, ani taká, ako ju Ježiš vykúpil, ale má v sebe previnenia a tie sa ukážu v momente odlúčenia od tela v žiarivom svetle večnej Pravdy."

Posmrtná realita väčšiny ľudí je očistec – čo je to?

Očistec je miesto nádeje a lásky, predsieňou neba, takto ho definuje Mons. Marián Gavenda. Je to súboj lásky, môžeme doplniť slovami kňaza Dolinda Ruotola, lebo Boh, ktorý dušu miluje, očisťuje ju z lásky a duša, ktorá Boha miluje a tiahne k nemu, je rada, že sa očisťuje, aj keď pritom kruto trpí.

Kľúčové pravdy o očistci podáva Katechizmus Katolíckej cirkvi slovami: "Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile… Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, o ktorej hovorí už Sväté Písmo: "Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu" (2 Mach 12, 46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúcne skutky… Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli a obetovať za nich modlitby." (KKC 1030, 1032)

Očistec je prechodný stav duše, ktorá nedospela počas svojho pozemského života k dokonalému zjednoteniu sa s Bohom, čo sa deje s väčšinou ľudí.

Čo znamená očistcový oheň? Na túto otázku jasne odpovedá pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe Salvi: "Niektorí súčasní teológovia zastávajú názor, že oheň, ktorý horí a zároveň zachraňuje, je samotný Kristus, Sudca a Spasiteľ. Stretnutie s ním je rozhodujúcim aktom súdu. Pred jeho pohľadom vyjde najavo každá faloš. Spojenie s ním, ktoré spaľuje a premieňa, aby nás oslobodilo, spôsobuje, že sa stávame opravdivo sebou samými. Veci vytvorené počas života sa potom môžu zdať ako suchá slama, prázdne vychvaľovanie sa a môžu zmiznúť. Avšak v bolesti tohto stretnutia, pri ktorom sa nám zjavne ukáže všetko nečisté a nezdravé z nášho života, spočíva spása. Jeho pohľad, dotyk jeho srdca nás uzdraví prostredníctvom premeny, ktorá je iste aj bolestná "ako prechod ohňom". Napriek tomu je to však blažená bolesť, v ktorej nás svätá moc jeho lásky prenikne ako oheň a umožní nám byť napokon nami samými a tým aj Božími. Tak sa stáva jasným aj vzájomné prelínanie sa spravodlivosti a milosti: nie je bezvýznamné, aký bol náš spôsob života, ale ak sme aspoň nasmerovaní ku Kristovi, k pravde a láske, naša špina nás nepoškvrňuje naveky. Koniec koncov táto nečistota už zhorela v Kristovom utrpení. Vo chvíli súdu zakúsime a prijmeme túto prevahu jeho lásky nad všetkým zlom vo svete i v nás. Bolesť lásky sa stane našou spásou a našou radosťou. Je jasné, že "trvanie" tohto premieňajúceho horenia nemôžeme merať chronologickými mierami tohto sveta. Pretvárajúca "chvíľa" tohto stretnutia sa vymyká pozemskému plynutiu času. Je to čas srdca, čas "prechodu" do spoločenstva s Bohom v Kristovom tele."

Ako je možné pomáhať dušiam v očistci?

Tak ako môžeme svojimi modlitbami a obetami vyprosiť milosti či uzdravenie živým, môžeme sa modliť a konať skutky odčinenia aj v prospech duší v očistci. Pritom treba splniť tri podmienky: konať ich z lásky k Bohu, v stave milosti, t. j. bez ťažkého hriechu a s úmyslom za duše v očistci.

• Najväčší dar pre ne je obetovanie svätej omše. Má nevýslovnú cenu, ktorú už za nás zaplatil Pán Ježiš smrťou na kríži.
• Najúčinnejší prostriedok po svätej omši, ktorý im pomáha vyslobodiť sa, je svätý ruženec.
• Neoceniteľné sú pre duše tiež modlitby obdarované odpustkami. "Odpustkami môžu veriaci získať pre seba i pre duše v očistci odpustenie časných trestov, ktoré sú následkami hriechov," píše Katechizmus Katolíckej cirkvi (č. 1498). Veľmi im pomáhajú a predsa sa o to stará málo ľudí. Jednou z takýchto modlitieb je Korunka k Božiemu milosrdenstvu.
• Ak obetujeme svoju bolesť, fyzickú, psychickú alebo duchovnú za duše v očistci, prináša im to veľkú úľavu.
• Dušiam v očistci neobyčajne pomáha tiež modlitba krížovej cesty.
• Milodary na dobré ciele, hlavne na misie.
• Každý úkon lásky a pozornosti, ako je napríklad zapaľovanie sviec, kropenie svätenou vodou.
• Dobré skutky a cvičenie sa v čnostiach, ktoré obetujeme za ne.
• Hrdinský úkon lásky za duše v očistci: bol známy skôr v minulosti a píše o ňom už zmienený kňaz D. Ruotolo v knihe "Kto zomrie, uvidí." Ide o odovzdanie všetkých zásluh za naše dobré skutky a bohatstiev Cirkvi, ktoré si môžeme ponechať pre seba, i tie, ktoré budú z nás obetované po smrti a darovať ich dušiam v očistci. Koná sa prostredníctvom Panny Márie. Je to úkon lásky, ktorý je Bohu mimoriadne milý a nám môže byť veľmi prospešný, pretože nám priťahuje Božie milosrdenstvo a získava priateľstvo duší v očistci, ktoré sa potom za nás modlia a pomáhajú nám.

Prosbou svätého otca pápeža Františka je, aby sme neochabovali v modlitbe sv. ruženca. Preto prosím modlime sa ho naďalej horlivo a v horlivosti neochabujme.

Tak či onak dala Panna Mária dominikánovi, bl. Alanovi de la Roche, pätnásť prísľubov pre tých, ktorí sa budú zbožne modliť ruženec a my Vám tieto prísľuby dnes prinášame:

1) Všetkým, ktorí sa budú zbožne modliť môj ruženec, sľubujem svoju zvláštnu ochranu a hojnosť milostí.

2) Tí, ktorí v modlitbe ruženca vytrvajú, dostanú zvláštnu milosť.

3) Ruženec bude mocnou ochranou proti peklu, zničí zlo, zbaví svet hriechu a zaženie blud.

4) Ruženec rozhojní čnosť a obsiahne pre duše hojné Božie milosrdenstvo. Odvráti srdcia ľudí od lásky k svetu a jeho márností a pozdvihne ich k túžbe po večných veciach. Tie duše sa posvätia týmto prostriedkom.

5) Tí, čo sa mi odovzdajú cez ruženec, nezahynú.

6) Toho, kto bude zbožne recitovať môj ruženec, uvažujúc nad tajomstvami, nikdy nepremôže nešťastie, nezažije Boží hnev a nezomrie náhlou smrťou. Hriešnik sa obráti, vytrvá v milosti a zaslúži si večný život.

7) Kto sa zasvätí môjmu ružencu, nezomrie bez sviatostí Cirkvi.

8) Tí, čo budú verne recitovať môj ruženec, budú počas svojho života a po smrti účastní Božieho svetla a plnosti jeho milostí, vlastných svätým.

9) Ihneď vyvediem z očistca duše zasvätené môjmu ružencu.

10) Deti môjho ruženca sa budú tešiť veľkej sláve v nebi.

11) Čo budeš žiadať prostredníctvom ruženca, dosiahneš.

12) Tým, ktorí budú šíriť môj ruženec, sľubujem pomoc vo všetkých ich potrebách.

13) Dosiahla som od svojho Syna, že všetci členovia Ružencového bratstva budú mať svojich orodovníkov v živote a v smrti, celý nebeský dvor.

14) Tí, ktorí sa zbožne modlia môj ruženec, sú moje milované deti, bratia a sestry Ježiša Krista.

15) Zasvätenie sa môjmu ružencu je zvláštne znamenie predurčenia.

Ešte stále pochybujete, či sa dnes pomodliť ruženec? Želáme Vám, aby ste počas celého októbra zažili veľa milostí prostredníctvom tejto výnimočnej modlitby a taktiež, aby ste sa prostredníctvom rozjímania nad jednotlivými tajomstvami ešte viac priblížili k Bohu.

Ako môžeme získať úplne odpustky?

Jednak návštevou posvätných miest, konkrétne Baziliky menšej alebo katedrálneho chrámu a vykonaním nábožnej modlitby Otče náš a Verím v Boha počas návštevy alebo nábožným používaním nejakého predmetu slúžiacemu k náboženským účelom (zobrazenie Ukrižovaného alebo kríž, ruženec, škapuliar, medaila a pod.), ktorý je požehnaný najvyšším veľkňazom alebo biskupom. Veriaci musí pripojiť aj vyznanie viery v akejkoľvek legitímnej formule.

Definícia odpustkov, je vyjadrená v kánone 992 CIC: ,,odpustky sú odpustením časného trestu pred Bohom za hriechy vzhľadom na vinu už zotretú, ktoré vhodne disponovaný veriaci za istých a určených podmienok dosahuje pomocou Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia s autoritou spravuje a udeľuje poklad zadosťučinení Krista a svätých." Podľa náuky Cirkvi, každý spáchaný hriech so sebou prináša vinu a trest. Vina za hriechy je nám zotretá v sviatosti pokánia, avšak trest zostáva (nejde však o trest v zmysle trestno-právnej sankcie). Tresty za hriechy si môžeme odpykať po smrti v očistci, ale existujú aj iné možnosti, ako sa časných trestov za hriechy zbaviť už tu na zemi, respektíve ich zredukovať – dobrými skutkami, pokáním, ale najmä získaním odpustkov, ktoré Cirkev udeľuje z nevyčerpateľného pokladu zásluh Ježiša Krista a svätých. Získaním odpustkov sa zbavujeme trestov za hriechy, avšak bolo by nesprávne chápať to ako vykonanie, či splnenie si úlohy, ktorú mám. Človek nikdy nebude schopný zadosťučiniť za svoje hriechy, splatiť všetko to, čo vykonal. To už spravil Kristus svojou obetou na kríži, raz a navždy. Človek si nezaslúži odpustky, nepatria mu. Odpustky sú: absolútnym darom Božieho milosrdenstva.

Katechizmus katolíckej cirkvi podáva definíciu tejto náuky nasledovne: ,,Treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá "večný trest" za hriech. Na druhej strane, každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebujú očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného "časného trestu" za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu. Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom, má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech zostávajú.

Je dôležité upriamiť náš pohľad na ďalší rozmer odpustkov a to na vzrastanie v čnostiach a kresťanskej láske. Odpustky nie sú v žiadnom prípade len prostriedkom, ktorým sa odstraňujú tresty za hriechy. Avšak úlohou odpustkov je pomáhať človeku v každodennom vzrastaní v čnostiach a kresťanskej láske. Udelené odpustky znižujú alebo úplne snímajú všetku vinu získanú za hriechy, ktorá bráni človeku prichádzať k bližšiemu spoločenstvu s Bohom, umožňuje kajúcemu a vyspovedanému veriacemu nachádzať pomoc v tejto špeciálnej forme lásky Cirkvi, pre zanechanie starého človeka a oblečenie si nového, podľa obrazu Stvoriteľa.

Delenie odpustkov

Aktuálne platný Kódex kánonického práva rozlišuje delenie odpustkov na čiastočné alebo úplne, podľa toho, či od časného trestu oslobodzujú čiastočne alebo úplne. Nepozná delenie odpustkov na základe iných kritérií, ako tomu bolo v minulosti.

Toto delenie však nie je pôvodné kódexové, nájdeme ho už v apoštolskej konštitúcii Indulgentiarum doctrina, ktorá zrušila predchádzajúce delenia odpustkov na osobné, vecné a miestne. Tiež sa zrušilo rozlišovanie čiastočných odpustkov na základe počtu dní alebo rokov odpusteného trestu. Počítanie odpustkov na dni však nebolo v tom zmysle, že jeden deň odpustkov sa rovnal zníženiu času v očistci o jeden deň, išlo o ekvivalent jedného dňa starých tradícii pokánia.

Kto môže získať odpustky?

Odpustky môže získať len ten, kto bol pokrstený, nie je exkomunikovaný a nachádza sa v stave milosti posväcujúcej aspoň na konci predpísaných úkonov. Krst sa vyžaduje preto, lebo je vstupnou bránou do sviatostí a bez neho nie je možné pristupovať k ostatným sviatostiam, teda ani naplniť dve z obvyklých podmienok potrebných pre získanie úplných odpustkov.

Nemôže ich získať ani ten, kto nie je v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, teda napríklad veriaci Pravoslávnej cirkvi. Taktiež ich nemôžu získať deti, ktoré ešte neabsolvovali prvú svätú spoveď a prvé sväté prijímanie, oni môžu prvý krát získať úplné odpustky práve pri príležitosti svojho prvého svätého prijímania. Taktiež je nemožné získať úplné odpustky v prípade rozvedených a znovu zosobášených katolíkov, resp. katolíkov žijúcich len v civilných manželstvách, keďže títo nemôžu prijať sviatostné rozhrešenie od svojich hriechov. Výnimkou je len prípad nebezpečenstva smrti, keďže vtedy je možné penitenta rozhrešiť.

Taktiež je potrebné, aby ten kto odpustky získava, mal aspoň všeobecný úmysel ich získať a vykonal v stanovenej dobe všetky potrebné náležitosti, ktoré sú vyžadované aktuálne platnými predpismi o odpustkoch.

Avšak existujú určité výnimky v prípade osôb, ktorým bránia legitímne prekážky k získaniu odpustkov. Veriaci, ktorí nemôžu získať odpustky z ťažkých a objektívnych dôvodov, môžu požiadať, aby im spovedníci zamenili predpísaný úkon, ako aj podmienky k jeho splneniu, ak im bránia legitímne prekážky. Spovedníci takto aplikujú svoju moc výlučne vo vnútornom fóre, ako sviatostnom, tak aj nesviatostnom.

Taktiež existuje možnosť aby hierarchovia a miestni ordinári povolili svojim veriacim, ktorí nemajú možnosť pristupovať k sviatostiam, získavať úplné odpustky bez toho, že by v súvislosti s tým pristupovali k sviatosti zmierenia alebo k svätému prijímaniu, avšak pod podmienkou, že si vzbudia ľútosť a predsavzajú, že tieto sviatosti príjmu, keď k tomu budú mať príležitosť.

Pre koho je možné získať odpustky?

Odpustky môžeme získať sami pre seba alebo pre zosnulých na spôsob príhovoru. Nikto nemôže aplikovať odpustky, ktoré získal na iného človeka, ak tento ešte žije. Za zosnulých môžeme získavať odpustky na spôsob príhovoru. Keďže oni už vzhľadom na svoj stav v očistci nemajú túto možnosť, Cirkev im ju dáva aj takto, čerpajúc zo zásluh Ježiša Krista a svätých. U duší v očistci máme istotu, že ak sú v stave očisťovania, tak vina za hriechy im už bola odpustená, teraz sa musia zbaviť už len trestov za ne.

Získavanie odpustkov za zosnulých vychádza zo starobylej tradície Cirkvi, ktorá od počiatkov za svojich zomrelých konala obety, prednášala modlitby a zvlášť prinášala za nich eucharistickú obetu, avšak prax získavania odpustkov za zosnulých sa rozvinula až v druhej polovici 15. storočia. V období pred reformou odpustkov Pavlom VI., len Pápež a tí, ktorým dal na to fakultu, mohli udeľovať ustanovenia o odpustkoch aplikovateľné aj na duše v očistci.

Kedy je možné získať odpustky?

Čiastočné odpustky môže veriaci získať viac krát za deň, úplné len raz. Existuje jediná výnimka, kedy človek môže získať dva krát v jeden deň úplné odpustky a to v prípade smrti in articulo mortis. Tie môže získať aj vtedy, keď už v ten deň získal iné úplné odpustky.

V prípade, že sú odpustky, ktoré sú viazané na deň s určitou liturgickou oslavou a táto slávnosť je legitímne preložená, tak sa môžu získať v ten deň, na ktorý bola preložená, nie v pôvodný deň.

Pokiaľ sa na získanie odpustkov, ktoré spadá na určitý deň, vyžaduje návšteva istého kostola alebo kaplnky, potom sa táto návšteva môže vykonať od dvanástej hodiny predošlého dňa do polnoci určeného dňa. Nie možné však v týchto prípadoch získať úplné odpustky dva krát. Napríklad v prípade odpustkov viažucich sa na sviatok Porciunkuly, nemôžeme ich pri tejto príležitosti získať prvý krát 1. augusta od 12. hodiny a druhý krát počas 2. augusta v jednom roku.

Odpustky nie je možné získať vykonaním skutku, ktorý človek vykonať musí podľa zákona alebo prikázania, pokiaľ by v ustanoveniach o odpustkoch nebolo výslovne určené niečo iné. Podľa tohto nariadenia nie je ich možné získať za úkon, ktorý som povinný vykonať pod ťažkým hriechom. Napr. kňaz ktorý sa pomodlí modlitbu Magnifikat v rámci vešpier, ktoré je povinný sa modliť pod ťažkým hriechom… Avšak ako uvádza Apoštolská Penitenciária v oficiálnej odpovedi na pochybnosti z roku 1992, členovia inštitútov zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, môžu získať odpustky prostredníctvom modlitieb a úkonov, ktoré musia vykonať na základe vlastných regúl, konštitúcii alebo iných predpisov. Taktiež je možné získavať úplné odpustky za skutky, ktoré boli uložené ako sviatostné pokánie a ktoré sú zároveň obdarené odpustkami. Vtedy sa môže súčasne vykonať sviatostné pokánie a získať aj eventuálne odpustky.

www. slovenskydohovorzarodinu.sk

Keď prídem neskôr na nedeľnú svätú omšu, nie vlastnou vinou, mám ju platnú? A je nevyhnutné byť účastný na celej svätej omši, aby veriaci mohol pristúpiť k svätému prijímaniu? odpovedá kňaz Štefan Fábry (uverejnené v Katolíckych novinách 2021)

Priznám sa, že otázku o "platnej svätej omši" vôbec nemám rád. Ak sa pýtame, či je platná, možno by to malo opodstatnenie vzhľadom na to, či ten, kto jej predsedá, je naozaj kňaz a urobil všetko, čo podľa vôle Ježiša Krista a Cirkvi urobiť mal; či chlieb a víno pri nej použité boli skutočným a nepokazeným chlebom a vínom a podobne.

Ale v kontexte veriacich, ktorí sa na svätej omši zúčastňujú?!

Naplnenie cirkevného prikázania

Čo je vlastne svätá omša? Je to najvyššia forma kresťanskej modlitby. Modlitba je rozhovor s Bohom a stretnutie s ním. Môže byť náš rozhovor alebo stretnutie s niekým platné alebo neplatné?

Svätá omša je slávením sviatosti Eucharistie, o ktorej veríme, že je v nej osobitne prítomný sám Kristus so svojím sviatostným telom pod spôsobom chleba a vína. Môže byť Ježišova prítomnosť v tejto sviatosti platná alebo neplatná? Je nekrvavou obetou, v ktorej sa sprítomňuje jeho umučenie, smrť, zmŕtvychvstanie a celý jeho život.

Môže byť obeta platná alebo neplatná? Je prostredníctvom služby kňazov vzdávaním vďaky celej Cirkvi. Môže byť oslava a vďakyvzdávanie platné alebo neplatné?

Viem, na čo sa pýtate: či ste účasťou na svätej omši, na ktorú ste prišli neskoro, splnili príkaz Cirkvi zúčastniť sa v nedeľu a prikázaný sviatok na celej svätej omši. Odpoveď je zrejmá: nie. Pretože ste neboli na celej svätej omši.

Ale ak ste neprišli na začiatok svätej omše bez vlastnej viny (ľahostajnosť, lenivosť, nedochvíľnosť a podobne), morálne za to nenesiete vinu, a preto sa na ďalšej svätej omši zúčastňovať nemusíte.

Stretnutie s Pánom napĺňa srdce

Otvára sa tu ale úplne iná otázka, na ktorú by som vďaka vašej otázke chcel poukázať. A to je spôsob, akým sa na svätej omši zúčastňujeme. Cirkevný príkaz, ktorý hovorí o účasti na celej svätej omši v nedeľu a prikázaný sviatok, totiž vôbec nehovorí o tom, ako sa máme na slávení svätej omše zúčastniť.

Je iné postáť pod chórom a potichu sa rozprávať s kamarátom a je iné pozorne počúvať Božie slovo, homíliu i texty liturgických modlitieb. Je iné posedieť si v lavici a premýšľať nad tým, kam sa pôjdem popoludní prejsť, a je iné zapojiť sa do spoločnej modlitby a spevu.

Je iné stretnúť sa len s ľuďmi a je iné stretnúť sa aj s Bohom. Je iné zúčastniť sa na svätej omši bez svätého prijímania a je iné mať na nej plnú účasť a prijať sviatostné telo Ježiša Krista. Asi cítite, kam smerujem.

Chcem poukázať na to, že svätá omša sa nesmie pre nás stať povinnosťou, na ktorej sa treba "len" zúčastniť. Nemôže tu ísť len o splnenie nejakého príkazu. Má byť osobným stretnutím s naším Pánom; stretnutím, ktoré napĺňa naše srdce, dáva nám silu žiť kresťanským životom; má byť najdôležitejšou chvíľou týždňa, na ktorú sa máme tešiť.

Má byť stretnutím s našimi bratmi a sestrami v kresťanskom spoločenstve a toto spoločenstvo má byť slobodné od hnevu, intríg, závisti a každého zla, ktoré rozbíja naše vzťahy, najmä v rodine a medzi susedmi. Ak sa niečo z toho nenaplní nie našou vinou, nie je to hriech ani prekážka prijať sväté prijímanie.

Ak sa pýtate naň, platí jednoduchá zásada: každý kresťan môže prijať Eucharistiu dvakrát za deň, ale podmienkou je, aby sa pri druhom raze zúčastnil na celom eucharistickom slávení, na celej svätej omši.

Prijať Eucharistiu prvýkrát počas dňa je teda možné aj mimo slávenia svätej omše alebo aj vtedy, ak sa nezúčastňujeme na celej svätej omši. Má však na to byť oprávnený dôvod, napríklad nemožnosť zúčastniť sa na celej svätej omši. Výnimkou je ohrozenie života; vtedy môžeme druhýkrát prijať Eucharistiu, a to aj vtedy, ak sme ju v ten deň už prijímali.

Eucharistiu nazývame Najsvätejšou sviatosťou, lebo je v nej osobne prítomný Pán Ježiš. Nech je preto každá svätá omša pre nás svätou chvíľou. A urobme všetko preto, aby sme ju nevynechali ani v jedinú nedeľu a sviatok a aby sme ju vždy prežili aktívne, v stave posväcujúcej milosti a vo sviatostnom stretnutí s Ježišom Kristom.

Aké sviatosti môže prijímať človek, ktorý je rozvedený bez vlastného pričinenia?
Rozvedený bez vlastného pričinenia, pokiaľ žije v celibáte a je vlastne verný manželskému partnerovi, s ktorým uzavrel sviatostné manželstvo, môže prijímať všetky sviatosti. Na Slovensku sa ešte vyžaduje súhlas biskupa. Rozvedený, aj keď žije v celibáte, nemôže byť krstný alebo birmovný rodič, lebo má garantovať aj životom náuku o nerozlučiteľnosti manželstva. Na krstného a birmovného rodiča sa totiž kladie silnejšia podmienka ako na rodiča v prípade krstu alebo birmovky detí.

Môžu byť deti rozvedených pokrstené?
Áno, pre krst dieťaťa je podmienkou súhlas aspoň jedného z rodičov a garancia katolíckej výchovy niekým, napríklad starým rodičom, krstným rodičom alebo inou osobou.

Aký je status nedobrovoľne rozvedeného a aké formality musí absolvovať z cirkevného pohľadu?
Ako som už uviedol, na Slovensku v prípade rozvedeného platí, že pre pristupovanie k sviatostiam je potrebný súhlas biskupa. Súhlas sa dáva tým, ktorí chcú žiť v celibáte, rešpektujú svoje sviatostné manželstvo, nesúhlasili s rozvodom a chcú pristupovať k sviatostiam. Žiadosť o pristupovanie k sviatostiam sa podáva cez farára farnosti trvalého bydliska.

Čo má robiť niekto, komu hrozí rozvod alebo už je v rozvodovom konaní a chce naďalej pristupovať k sviatostiam?
Do rozhodnutia civilného súdu a správoplatnenia verdiktu o rozvode môže, samozrejme, pristupovať k sviatostiam. Po rozsudku o rozvode má požiadať o súhlas k pristupovaniu k sviatostiam.

Čo sa mení, ak je niekto rozvedený a jeho (ex)partner zomrie?
Rozvedený po smrti manželského partnera je vdovcom, respektíve vdovou, a teda môže uzavrieť sviatostné manželstvo ako slobodný.

Môže byť opakovaná nevera dostatočným dôvodom pre nulitu cirkevného sobáša?
V žiadnom prípade nijaká skutočnosť, ktorá vznikla v manželstve, teda ani opakovaná nevera, nemôže byť dôvodom anulovania existujúceho sviatostného manželstva. Anulácia je dôkaz, že sviatostné manželstvo neexistovalo.Teda to nie je akýsi cirkevný rozvod, ako to niektorí chápu. Príčinou neplatnosti sú skutočnosti, ktoré boli pred manželstvom, respektíve v čase uzatvárania manželstva.

Kňazi-naši pastieri nepotrebujú, aby sme ich súdili a kritizovali; potrebujú naše modlitby a lásku

Deň po tom ako dostala medžugorská vizionárka Mirjana zjavenie, ktoré dostáva raz do mesiaca, podelila sa s pútnikmi s nasledujúcimi slovami, ktoré boli do angličtiny preložené pútnickou sprievodkyňou Miku Musa:

"Ak existuje naozaj niekto, koho Panna Mária uprednostňuje, môžeme hovoriť o našich kňazoch, a to preto, lebo nikdy nepovedala, čo by mali robiť. Vždy hovorí o tom, čo by sme mali pre nich robiť my. Kňazi nepotrebujú, aby sme ich súdili a kritizovali; potrebujú naše modlitby a lásku, pretože Boh sám ich bude súdiť z toho, akí ako kňazi boli. Vás bude súdiť za to, ako ste sa správali k vašim kňazom."

Panna Mária hovorí, že ak stratíte rešpekt voči kňazom, stratíte tiež rešpekt voči Cirkvi a Bohu. Vždy počas jej každého mesačného zjavenia, hovorí tým istým spôsobom niečo dôležité o kňazoch. Napríklad, keď nás požehnáva, hovorí: "Dávam vám moje materinské požehnanie, ale najväčším požehnaním, ktoré môžete na zemi dostať je to požehnanie, ktoré vám dávajú vaši kňazi. Keď Vám žehnajú, je to sám môj syn, ktorý Vás žehná."

Panna Mária taktiež povedala: "Nezabudnite za modliť za vašich pastierov. Ich kňazské ruky sú požehnané mojim synom." A toto je dôvod, prečo Vás vrúcne prosím, že až sa vrátite do vašich farností, ukážte ostatným ako mať v úcte našich kňazov. Ak váš kňaz nerobí veci spôsobom, akým by podľa Vás mal, nesúďte ho. Zoberte ruženec a modlite sa za neho k dobrému Bohu. Toto je spôsob ako mu pomôžete a nie tým, že ho budete posudzovať, pretože vo svete, v ktorom žijeme, ľudia tak veľmi posudzujú a kritizujú, ale je tu tak málo lásky. Panna Mária si želá, aby sme sa na všetci veci pozerali očami lásky a nebrali si do rúk veci, ktoré prináležia iba Bohu, nášmu nebeskému otcovi.

Je mi ľúto, že s Vami nemôžem zdieľať viac z toho, čo sa má v budúcnosti stať, ale môžem Vám povedať ešte jednu vec. Máme tento čas, ktorý práve žijeme a máme potom čas víťazstva srdca Panny Márie. Medzi týmito dvoma časmi existuje most a týmto mostom sú naši kňazi. A toto je dôvod, prečo Panna Mária nalieha, aby sme sa za nich modlili, pretože tento most potrebuje byť dosť silný na to, aby cezeň každý z nás mohol prejsť. Pretože Panna Mária povedala: "ja budem víťaziť po boku kňazov". To znamená, že bez kňazov nie je možné ani víťazstvo srdca Panny Márie.

Vo svojom včerajšom posolstve tak Panna Mária povedala, že nemáme súdiť našich kňazov a nezabúdajme, že náš nebeský Otec si ich vybral. Ale je to iné, keď vám jej slová hovorím ja, pretože výraz jej tváre povedal oveľa viac. Povedala by som, že tým myslela to "ako sa opovažujete súdiť, pretože Boh je jediný komu to prináleží." Ako môžeme vziať do našich vlastných rúk to, čo prináleží iba Bohu? Pretože ak Boh pozýva kňazov do služby, Boh ich bude aj súdiť. Kto sme my, že to robíme?

https://slovenskydohovorzarodinu.sk/

"Kňaz bez Boha nemôže nič urobiť a Boh mu zase neodmietne žiadnu milosť, ak o ňu poprosí a navyše prosí o ňu s dôverou. Boh nevie odmietnuť niečo kňazovi, lebo kňazský stav je taký vznešený. Sám kňaz je vlastne zázrak, najmä keď slúži svätú omšu a vysluhuje sviatosti. Bez celkom osobitnej milosti by nemohol nič, ale Boh mu prichádza ochotne na pomoc vo vedení tých, ktorí sú mu zverení, a preto koná také veľké a ustavičné zázraky. Boh tento zázrak však robí iba v tom kňazovi, ktorý hľadá iba jeho a ustavične ho oslavuje. Sila a pôsobnosť, ktorú kňaz dostal od Boha je veľká, a láska, ktorú mu Boh preukázal je bezhraničná." (ct. matka Alfonza Mária Eppingerová) 

Prečo sa už nespomína spása duše ako zmysel života?  

Pri sledovaní katolíckych médií ale i z bežných vyjadrení duchovných môžeme nadobudnúť dojem, že téma spásy duší akoby ani neexistovala alebo sa v dnešnej dobe stala už neželanou. Keď ale veríme, že človek sa skladá z porušiteľného tela a nesmrteľnej duše, musíme sa pýtať, ako je možné, že niečo tak závažné ako je otázka večného života a spása duše sa prakticky z nášho každodenného života vytratili. Iste, dá sa to pochopiť u ľudí, ktorí Boha vytesnili zo svojho života. Ale ako je možné, že sa s ňou už takmer nestretávame medzi katolíkmi?

Je to obzvlášť zarážajúce, keď si uvedomíme, že hlavným dôvodom vtelenia, utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista bolo, aby sme mali život večný. Kristus neprišiel na to, aby na zemi odstránil chudobu, aby chránil životné prostredie, aby tu boli ľudia zdraví, alebo aby sa viedol nekonečný dialóg s falošnými náboženstvami alebo sektami – cieľom ohlasovania jeho evanjelia bola spása duší. Náš Pán prišiel plniť vôľu svojho Otca a vôľa Otca je, aby duše boli naveky spasené v nebi, a teda uchránené od pekelného trestu. Je to skutočne tak jednoduché. Je to tak detinsky jednoduché, že tu prakticky nie je žiaden priestor na akési sofistikované filozofovanie. Cirkev to vždy takto chápala a zdôrazňovala. Ešte aj dnes Kódex kánonického práva (1752) prikazuje: "Spása duší musí byť vždy najvyšším zákonom Cirkvi". Napokon v tradičnej sv. omši to pri podávaní sv. hostie a požehnávaní prijímajúceho dáva kňaz jasne najavo slovami: "Corpus Dómini nostri Jesu Christi custódiat ánimam tuam in vitam ætérnam" (Telo nášho Pána Ježiša Krista nech zachová tvoju dušu pre život večný). Je smutné, že v novej omši pri slovách kňaza: "Telo Kristovo" je tento zmysel zastretý, nič to však nemení na skutočnosti, že spása duše zostáva cieľom sv. prijímania.

Všeobecné ignorovanie otázky spásy zrejme súvisí s tým, že pri takýchto úvahách asi nie je možné vyhnúť sa pojmom ako je smrteľný hriech, Boží súd, Božia spravodlivosť alebo peklo a to sú témy, ktoré na dnešného človeka môžu pôsobiť "znepokojujúco". Možno aj preto sme dnes svedkami neustáleho zdôrazňovania Božej lásky a milosrdenstva, ktoré zaiste na mnohých kresťanov pôsobia upokojujúco. Subjektívny pocit istoty však nedokáže nič zmeniť na zjavenej pravde, že Boh je nielen milujúcim Otcom, ale aj spravodlivým sudcom, pred ktorým sa každý z nás raz ocitne, že duše tých, ktorí zomierajú v stave smrteľného hriechu, idú do pekla, že tento trest trvá naveky a že Božie milosrdenstvo sa končí smrťou človeka – ďalej zostáva len Božia spravodlivosť.

Z uvedeného nie je ťažké vytušiť, že nič cennejšie ako dušu nemáme a že nič strašnejšie ako jej večné zatratenie človeku nehrozí. Cirkev to vždy dávala jasne najavo a veriaci to chápali aj bez internetu alebo znalosti čítania. Vedeli, že zmyslom života je Boha milovať, poznať, ctiť a oslavovať ho, a tak dosiahnuť večný život. Vedeli, že klamať alebo kradnúť je hriech a že nič pošpineného hriechom nemôže vojsť do neba. Strach z večného zatratenia a poznanie zjavených právd o zmysle života a spáse duše boli silnou motiváciou ich správania. To všetko sa však vytratilo. Už to nie je Boh, ku ktorému smeruje každé ľudské snaženie. Jeho miesto nahradil človek a jeho pozemské potreby.

Je smutné vidieť, že v priebehu niekoľkých málo desaťročí témy chudoby, ochrany zdravia alebo životného prostredia zatlačili otázku spáse duše, ktorá na uvedených veciach vôbec nezávisí[1], prakticky do zabudnutia. Ako je možné, že pominuteľné veci majú zrazu prednosť pred nepominuteľnými? Ako je možné, že strach z vírusu dokáže viesť až k zákazu verejného slúženia najsv. obety sv. omše? Ako si je možné len predstaviť, že by ochrana zdravia a Boží kult mohli byť svojim významom porovnateľné? Čo si má potom kresťan myslieť o mučeníkoch alebo misionároch, ktorí nehľadeli na svoje zdravie alebo život, ale iba na to, čo chce Boh?

Dnes je to človek, ku komu sa všetko obracia a nie je vhodné ho znepokojovať. Preto už nemá strach z večného zatratenia. Posledné zvyšky strachu rozptýlili uznávaní teológovia heretici s názorom, že peklo je prázdne (snáď tam je Hitler so Stalinom, ale ani to nie je isté). Na Kristove slová, že: "Široká cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. A úzka je cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! (Mt. 7, 13-14) si už takmer nikto nespomína, kedy ich naposledy počul.

Nemýľme sa však, aj keby celý svet tvrdil opak alebo ignoroval slová zjavenej pravdy, tieto zostanú pravdou, lebo ich autorom je Boh a spása duší navždy zostane najvyšším zákonom.

"Salus animarum supremus lex esto."

                                                                                                                                       www.christianistas.sk

Na aké úmysly sa modlíme? 

a) Musíme s nemalou hanbou priznať, že väčšina našich modlitieb je prosebná. Sú ľudia, ktorí sa modlia len vtedy, keď majú problémy. Že to nie je celkom v poriadku a že taký sebecký postoj nepredstavuje človeka v dobrom svetle – je asi zbytočné rozvádzať.

– Takže keď máme problémy, netreba sa modliť? –

Vôbec nie!

V žalme čítame: "A vzývaj ma v čase súženia: ja ťa zachránim a ty mi úctu vzdáš." (Ž 50, 15) a sv. Jakub píše: "Trpí niekto z vás? Nech sa modlí. "(Jak 5, 13). Ak sa kuriatka v nebezpečenstve inštinktívne zbiehajú dohromady a hľadajú útočisko pod krídlami kvočky, ak malé deti v každej potrebe hľadajú pomoc a záchranu vedľa svojho otca, potom aj my sa môžeme v nebezpečenstve utiekať k nášmu Nebeskému Otcovi. Veď sám Pán Ježiš povedal tieto krásne slová: "Poďte ku mne, všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" (Mt 11, 28). Áno. Smieme a potrebujeme hľadať Božiu pomoc.

Nezabúdajme však, že na Boha by sme mali pamätať v každom čase, vždy Mu vzdávať náležitú česť a velebiť Ho; nezabúdajme vo chvíľach radosti na Stvoriteľa, berme si príklad zo škovránka, ktorý Bohu najviac spieva v čase pohody.

Môžeme teda všetky naše záležitosti zahrnúť do modlitby; prosiť Boha je kresťanský čin pod jednou podmienkou: môžeme prosiť o čokoľvek, ale konečné rozhodnutie nechajme Božej Prozreteľnosti!

Otče, prosím Ťa o to … aby moje choré dieťa vyzdravelo, aby môj manžel dostal prácu, aby som urobil skúšku … aby som sa vydala … atď. Môžeme prosiť o všetko. Iba na konci našej prosby pridajme slová krvou potiaceho sa Krista, trpiaceho duchovné muky na Olivovej hore, a svoju modlitbu ukončme slovami: "Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty." (Mt 26, 39).

Takto sa modlia anjeli v Nebi, keď neprestajne spievajú: "Svätý, svätý, svätý, Pán Boh zástupov" (Iz 6, 3). Takto sa Cirkev modlí, keď takmer stotisíc kňazov každý deň prednáša počas omše velebnú pieseň betlehemských anjelov: "Sláva Bohu na výsostiach… Chválime Ťa, velebíme Ťa, oslavujeme Ťa, vzdávame Ti vďaky, lebo veľká je sláva tvoja … Veď len Ty si Svätý, len Ty si Pán, len Ty si Najvyšší."

Z tohto dôvodu Cirkev káže svojim kňazom každý deň sa modliť a odporúča im breviár! Už začiatok týchto modlitieb je najvyššou chválou Boha: "Venite, exultemus Domino …" – "Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu" (Ž 95, 1).

Toto je najkrajšia modlitba, keď neprosíme, len sa radujeme, tešíme sa, veselíme sa a sme šťastní, že Boh existuje, že je mocný, nesmierny, milovaný, že je naším nebeským Otcom.

Velebiť Boha – je najkrajšia modlitba.

Prečo niekedy Boh naše modlitby nevypočuje?

Páter Zamkovský: Pretože On je Boh a my sme iba ľudia. "Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán." (Iz 55, 8) Pán Boh vidí ďalej, vidí aj za roh, vidí, aký to bude mať dopad pre nás a pretože nás chráni, nedá nám, čo si teraz prajeme. A som Bohu veľmi vďačný za to, že mi nesplnil niektoré moje prosby. Keď však pozerám na svoj doterajší život, a kúsok toho života som už prešiel, vidím, ako Boh všetko riadi a dáva mi to najlepšie, dáva mi dar Ducha Svätého a múdrosť. A vidím to nielen vo svojom živote, ale aj v príbehoch ľudí okolo seba. Boh je Láska a preto chce iba naše dobro a šťastie. Sú veci, ktoré chápeme iba postupne a prichádzame na to, že Boh vypočuje každú našu modlitbu, ale odpovie svojím spôsobom. Boh jedná slobodne. 

Ako čo najhlbšie prežiť modlitbu?

Páter Zamkovský: Moja prvá rada je, aby sme neboli zameraní na to, že každá naša modlitba musí byť hlboká a neviem ako mystická. Modlime sa tak, ako vieme a nie tak, ako nevieme. Majme určitú disciplínu života, kde máme stanovený čas modlitby a snažme sa byť tomu verní. Nemusíme množiť modlitby a slová, aby sme Pána Boha na seba upozornili a niečo mu vysvetľovali. Pán Boh všetko vie, teší sa z nás a je naším Otcom. Modliť sa, to je predovšetkým prijať láskavý pohľad Otca a tešiť sa z neho. Ďakovať mu za ráno, za krásny východ slnka, za vetrík, za krásu prírody, ako aj za ľudí, ktorých nám posiela do cesty ako poslov svojej lásky. Uverte, že keď nám Boh nebude ľahostajný, tak on sám si nás povedie k modlitbám a pritiahne k sebe. To je moja životná skúsenosť.

Predstavte si rozhovor s človekom, ktorý vám k téme modlitba hovorí takéto názory: ,,Prečo tie všetky modlitby treba odrecitovať? Na čo je to dobré? Veď sa pri tom ani nesústredím." Čo by ste odpovedali?

Páter Zamkovský: A ktoré všetky modlitby treba odrecitovať? Ježiš na prosbu učeníkov, aby ich naučil modliť sa, povedal: ,,Vy sa modlite takto: Otče náš…" A dáva nám slová, dar synovstva a dar Ducha Božieho. My sa celým životom učíme dôverovať a prežívať tento vzácny dar synovstva. Modlitba nie je psychologické cvičenie, aj keď to môže sčasti pri modlitbe pomôcť. Cieľom modlitby nie je dosiahnuť všetko, o čo prosíme, ale budovať vzťah. Chránime a rozvíjame vzťah s tým, ktorý nás stvoril pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Bohu. "Ukrytý v náručí, stratený syn, objatý láskou" – tak si často v ťažkých situáciách pospevujem, čo mi dáva pokoj. Je toho v poslednej dobe dosť, mám celý zoznam ľudí, ktorí ma prosili o modlitbu, a to pri omši a pri súkromnej modlitbe predstavujem Bohu. On už vie, čo má s tým urobiť. Často sa ozvú ľudia, ako im naša modlitba pomohla. Funguje to.

Zdroj: www.slovoplus.sk

Obvinenie Jána Pavla II.

Ku tejto téme prinášame pohľad z Katolíckych novín č. 11 a pohľad kardinála Dominika Duku.

Karol Wojtyła v 70. rokoch ako krakovský arcibiskup údajne vedel o prípadoch sexuálneho zneužívania. "Chránil inštitúcie, nie obete."

Tvrdí to minulotýždňová reportáž súkromnej poľskej televízie TVN24 od novinára Marcina Gutowského. Troch kňazov vraj namiesto zbavenia funkcie presúval z fary na faru alebo do kláštora. Dvaja z nich sa nakrátko dostali aj za mreže, no po prepustení boli opäť na farách.

Vtedajší krakovský arcibiskup podľa reportéra obete zneužívania prosil, aby o tom nehovorili. Odvoláva sa na dva a polročné vyšetrovanie, rozhovory s obeťami či bývalými zamestnancami diecézy, ako aj študovanie archívnych spisov Štátnej bezpečnosti.

S podobnými tvrdeniami prišiel vo svojej knihe aj holandský novinár žijúci v Poľsku Ekke Overbeek.

Iné zvyky aj povedomie

Predseda Konferencie biskupov Poľska arcibiskup Stanisław Gądecki zdôraznil, že autori obvinení hodnotia Karola Wojtyłu "subjektívne, často nehistoricky, bez toho, aby poznali kontext, pričom nekriticky považujú dokumenty vyrobené štátnymi bezpečnostnými službami za dôveryhodné zdroje".

Pripomenul, že práve za pôsobenia Jána Pavla II. na Petrovom stolci "sa v Cirkvi začali dôrazné iniciatívy zamerané na vznik štruktúr a vypracovanie jednoznačných procedúr smerujúcich k ochrane detí a mládeže, príkladnému potrestaniu vinníkov sexuálneho násilia a predovšetkým na pomoc zraneným osobám".

Svätosť a veľkosť Jána Pavla II. však neznamená, že by sa vyhol chybám. "Ak bol niekto pastierom Cirkvi v čase rozdelenia Európy na Západ a sovietsky blok, znamenalo to nutnosť čeliť náročným výzvam.

Treba si tiež uvedomiť, že v tom čase platili, a to nielen v Poľsku, iné právne normy, bolo iné spoločenské povedomie a tiež iné zvyklosti pri riešení problémov."

Svojho predchodcu sa zastal aj súčasný pápež. V rozhovore pre argentínsky denník La Nación povedal, že všetky veci treba posudzovať v kontexte doby.

           Obvinenia Jána Pavla II. treba vnímať v kontexte - Spravodajstvo - Katolícke noviny         (katolickenoviny.sk)

Druhá cesta do zahraničí nového prezidenta Petra Pavla vedla do Varšavy, tedy do sousedního Polska. Mnozí se ptají, co se v Polsku odehrává? Ano, můžeme říci, že boj politicko-mediální pod praporem války proti papeži Wojtylovi, tedy proti sv. Janu Pavlu II., velkému papeži, který symbolizuje návrat svobody a suverenity po hrůzách 20. století.Začnu slovy šéfredaktora Gazety Wyborczej Adama Michnika, velkého přítele Charty 77 a výrazné postavy odporu proti komunistické diktatuře: "Jan Pavel II. je jednou z nejvýraznějších postav veřejného života v polských dějinách 20. století… Dlužím mu příliš mnoho a jsem toho názoru, že Polsko mu dluží příliš mnoho…"Samotné Polsko žije přípravou na podzimní senátní volby a průzkumy veřejného mínění predikují opětné vítězství strany Právo a spravedlnost (PiS). Současné mezinárodní postavení Polska budí nejenom rozpaky, ale v mnohých politických a ideologických kruzích je těžko přijatelný zájem USA (D. Trump, který řekl, že "Polsko je duší Evropy", návštěva prezidenta Bidena v nedávné době, skutečnost, že Polsko se stává mostem pomoci a podpory Ukrajiny) a budí také i reakce. Součástí této ideologické války je tedy pokus dehonestovat Jana Pavla II., ale současně dehonestovat celou politiku katolické církve v dobách nadvlády SSSR.Můj hlas je rezonancí prohlášení České biskupské konference, ale je také odpovědí na výkřik krakovského emeritního arcibiskupa kardinála Stanisława Dziwisze, osobního tajemníka Jana Pavla II. Obviňování papeže Jana Pavla II. ze "zametání pod koberec" kauzy zneužívání, bylo vyvráceno jak historiky, tak i čestnými žurnalisty i studiem archivních dokumentů. Články časopisu "Nie", jehož zakladatelem je známá postava polského režimu J. Urbana, mluvčího tehdejší vlády, bojovníka proti solidaritě a katolické církvi, téměř celé dvě desetiletí po pádu komunismu, jsou dostatečným svědectvím, komu slouží tato aktivita. Citování z dokumentů z komunistické polské tajné policie je dostatečně výmluvným diskvalifikačním argumentem proti autorovi knihy "Maxima Culpa" Overbeckovi. Reportáž v televizi TVN24 (financované z USA) nám připomíná tedy postoje vládní administrativy z doby Clintona a prezidenta Obamy (redaktor Gutowski).Zmíněné tři případy vůbec nepotvrzují pokus o retušování, ale vycházejí ze skutečnosti, že tyto případy byly řešeny podle tehdejších, jak civilních, tak církevních zákonů. Mohu se ptát, komu slouží tato skandalizace? Doporučuji zájemcům, aby si sami ověřili celou mediální válku v současném Polsku, která vyvrcholí v neděli protestní manifestací v Nowym Targu, kdy podhalané chtějí vyjádřit svoje znechucení nad takovýmto jednáním polských médií a současně je projevem oddanosti velkému synu polského národa.Jsou zde slova kardinála Dziwise: nejedná se jen o poplivání a zneuctění papeže sv. Jana Pavla II., ale je to poplivání a pošlapání samotné identity polského národa. Dovolím si přidat, je to urážka všech, kteří bránili svobodu, povzbuzeni příkladem tohoto muže, který se stal hrdinským symbolem zápasu proti totalitám (hnědé i rudé) od svého mládí.Atentát z 13. května 1981 je jasným svědectvím, komu záleželo na jeho likvidaci! Ptám se, komu záleží na pošlapání, poplivání a odstranění svaté paměti Jana Pavla II.? Můj text je ale i odpovědí na jeden článek českého žurnalisty…Končím slovy, mohu říci - přítele Adama Michnika: "jednu věc vím na 100 procent. Nevěřím tomu, i kdybyste ze mě strhali kůži, že papež vědomě kryl zločince. A je mrtvý!, a nemůže se bránit."

Dominik Duka - Názory Aktuálně.cz (aktualne.cz)

Eucharistia: Dokážeme veriť, aj keď zmysly hovoria opak?

Je ťažké uveriť tomu, čo nevidíme. Ešte ťažšie je veriť, že sa niečo stalo, keď vidíme, že sa navonok nič nedeje. Dá sa dnes ešte veriť v to, že v kúsku chleba a troche vína je prítomný Boh? Veď všetky naše zmysly hovoria opak.

Koľkokrát sme už počuli slová: "Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás." Kľačali sme v kostole a pozerali sa na kus chleba, ktorý aj po vyslovení týchto slov ostal nezmenený. Na pohľad sa nedá rozoznať, ktorá hostia bola premenená a ktorá nie. Jej vzhľad aj chuť ostávajú nezmenené. Rovnako je to aj s vínom.

Tak ako môžeme veriť, že to nie je len obyčajná biela oblátka, ale Kristovo telo? Odpoveď je jednoduchá – lebo to povedal Ježiš. Máme mu veriť, aj keď naše zmysly hovoria niečo iné? Áno, lebo Ježiš neklame. Naše zmysly nás však môžu niekedy aj klamať. Jednoduchým príkladom sú optické klamy. Náš mozog presvedčený, že to, čo vidíme, je skutočnosť. Tá však môže byť úplne odlišná.

Ježišova prítomnosť

Veriť v to, že sa Boh ukryl do chleba a vína robilo ľuďom ťažkosti od nepamäti. Na rôzne sporné názory reagoval Tridentský koncil (v 16. storočí). Ten jasne potvrdil, že po premenení chleba a vína vo svätej Eucharistii je prítomné telo a krv, spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus, a to opravdivo, skutočne a podstatne pod spôsobmi viditeľných vecí. Táto premena sa v Cirkvi nazýva transubstanciácia, čiže prepodstatnenie. Navonok sa síce nič nezmenilo, ale zmenila sa podstata.

Ani Tridentský koncil však nezabránil ďalším mylným názorom. Najznámejšími sú tie od známych reformátorov. Zwingli odmietal transubstanciáciu a Eucharistiu vnímal iba ako slávenie pamiatky. Kalvín zas hlásal, že v Eucharistii nie je prítomné telo a krv Krista, ale iba ich spásonosná sila. Luther veril v skutočnú prítomnosť tela a krvi Ježiša Krista v Eucharistii, no odmietol prepodstatnenie. Dôležité bolo pre neho prijímať pod obojakým spôsobom. Prítomnosť Krista v Eucharistii obmedzoval iba na okamih svätého prijímania. Preto odmietal uchovávanie a adorovanie premenených hostií.

Prijať tajomstvo

Katechizmus Katolíckej cirkvi učí, že Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych a je so svojím Otcom, je stále prítomný aj vo svojej Cirkvi rôznymi spôsobmi. Je prítomný tam, kde sú dvaja alebo traja v jeho mene, ale aj v núdznych, chudobných, uväznených,… tiež je prítomný v osobe vysväteného kňaza. Ale najšpeciálnejšie je prítomný v Eucharistii.

Eucharistia bola dôležitou súčasťou aj života svätých. Podľa sv. Jána Pavla II. je Eucharistia "tajomstvom prítomnosti. Prostredníctvom nej sa najvznešenejším spôsobom uskutočňuje Ježišov prísľub, že zostane s nami až do konca sveta." Matka Tereza nám dáva jednoduchý návod, ako sa naučiť milovať: "Ak chcete rásť v láske, vráťte sa k Eucharistii, vráťte sa k adorácii."

Pochopiť tajomstvo eucharistie naším rozumom asi nie je možné, aj keď sa o to mnohí pokúšajú. Boh nás však nepozýva k tomu, aby sme tomu tajomstvu rozumeli, ale aby sme ho v dôvere prijali vo svojom srdci. A aby skrze Eucharistiu mohol konať v našich životoch. Dokážeme uveriť tomuto tajomstvu?

Mnohí z nás sa už stretli s pochybnosťami o Ježišovej prítomnosti v Eucharistii. Eucharistia je tajomstvo, ktoré presahuje ľudské myslenie. Božou odpoveďou na naše úprimné pochybnosti sú eucharistické zázraky. Patríte aj vy medzi ľudí, ktorí majú radi dôkazy? Eucharistické zázraky sú špeciálnym darom pre nás!

Eucharistické zázraky uznané Cirkvou

Zázraky vo všeobecnosti dokazujú, že musí existovať niečo viac ako len prirodzený zákon a nie všetko sa dá vysvetliť pomocou vedy a techniky.

Eucharistických zázrakov vo svete je veľa, my si priblížime dva, ktoré sú zaujímavé vedeckými dôkazmi – Lanciano a Sokolku.

Lanciano

Jeden z najznámejších eucharistických zázrakov sa stal v talianskom meste Lanciano. Okolo roku 750 tam žil baziliánsky mních, ktorý pochyboval o tom, že je Ježiš naozaj prítomný v Eucharistii. Modlil sa a úprimne zveroval Bohu svoje pochybnosti. Keď tak raz slúžil omšu, tak sa hostia naozaj premenila na telo a víno na krv. Boh vypočul jeho modlitbu a upevnil jeho vieru. V rokoch 1970 – 1971 nariadil preskúmanie premenenej hostie a piatich hrudiek zrazenej krvi pápež Pavol VI. Vedecký výskum prebiehal pod vedením profesora Odoarda Linola, ktorý potvrdil, že hostia sa premenila na kúsok ľudského srdcového svalu. Na základe poznatkov vedy je nevysvetliteľné, že kúsok svalu a päť hrudiek zrazenej krvi vydržali celé storočia bez akýchkoľvek konzervačnýchlátok a techník. Zaujímavý je aj fakt, že v čase, keď došlo k zázraku, nebolo možné, aby niekto s vtedy dostupnými pomôckami odrezal taký tenký kúsok svalu.

Pri skúmaní hrudiek krvi dokázali vedci určiť aj krvnú skupinu AB, teda rovnakú ako na Turínskom plátne. Ďalším nevysvetliteľným javom je hmotnosť hrudiek krvi. Každá jedna váži15,85 gramu, presne tú istú hmotnosť majú však aj všetky spolu a akákoľvek ich kombinácia.

Sokołka

Ďalším zaujímavým eucharistickým zázrakom, ktorý môžeme podložiť vedeckými dôkazmi, je zázrak zo Sokołky z roku 2008. Na svätej omši v kostole svätého Antona spadla nešťastnou náhodou počas rozdávania svätého prijímania na zem jedna hostia. Kňaz ju zodvihol a keďže bola zašpinená, vložil ju do vascula, teda malej nádobky s vodou. Po omši zobrala kostolníčka, rádová sestra Julia Dubowska, vasculum do sakristie a premiestnila jeho obsah do inej nádobky a zamkla ju do trezora. V nasledujúcich dňoch sa chodila pozerať, či sa už konsekrovaná hostia vo vode rozpustila. Ide o normálny postup, keďže Ježiš je prítomný v Eucharistii od momentu premenenia až dovtedy, kým pretrváva spôsob chleba a vína. Za normálnych okolností sa hostia vo vode rozpustí za niekoľko dní. Táto hostia sa však ani po pár dňoch vo vode nerozpustila a sestra Julia si všimla v jej strede niečo, čo vyzeralo ako krvavočervený kus mäsa. Tento podivuhodný úkaz bol nahlásený arcibiskupovi, ktorý vec preskúmal, nariadil vybratie hostie z vody a uchovanie v bohostánku v kaplnke Božieho milosrdenstva. V roku 2009 poveril vedeckým preskúmaním hostie Máriu Sobaniec-Lotowskú a Stanislawa Sulkowského. Výsledky rozboru oboch profesorov boli identické: časť hostie sa premenila na svalové tkanivo charakteristické pre ľudské srdce v okamihu smrteľnej agónie. Zaujímavé a vedecky neobjasniteľné je aj prepojenie štruktúry hostie s vláknami srdcového svalu, keďže sval sa nachádza uprostred hostie.

Aj mnoho iných eucharistických zázrakov vo svete zanechalo hmatateľné svedectvo. Napriek mnohým fyzickým dôkazom Kristovej prítomnosti v Eucharistii je však stále veľa ľudí, ktorí o nej pochybujú, lebo ani najnepriestrelnejšie dôkazy nedokážu presvedčiť srdce, ktoré nehľadá pravdu.

Košický kostol svätej Alžbety

Mnohí o tom ani netušia, ale aj stavba jedného z najkrajších kostolov na Slovensku sa spája s eucharistickým zázrakom. Pred približne 650 rokmi v pôvodnom Kostole svätej Alžbety v Košiciach kňaz nechtiac vylial konsekrované víno z kalicha na korporál. Na bielom plátne sa vytvoril obraz Kristovej tváre. Vďaka tomuto zázraku sa Košice stali známym pútnickým miestom. Prichádzalo tu toľko pútnikov, že na mieste pôvodného Kostola svätej Alžbety začali stavať nový, väčší. Relikvia, ktorú uctievali mnohí pútnici v Košiciach, bola pravdepodobne zničená v 17. storočí počas náboženských vojen.

Zdroj:www.slovoplus.sk

Prečo sa mám spovedať kňazovi? ...stačí si hriechy oľutovať doma, či v kostole?

Ujasnime si to hneď na začiatku – nespovedáme sa kňazovi, on nám len sprostredkuje rozhrešenie a Božie milosrdenstvo.

Ale napriek tomu sa mnohí neraz pýtajú: Nemôžeme si to s Pánom Bohom vyjasniť sami? Načo k tomu potrebujeme ďalšiu osobu? Prečo by som to mal hovoriť kňazovi (ktorý má tiež svoje slabosti a hriechy)?

"Keď prichádzaš na svätú spoveď, mysli na to, že v spovednici ja sám čakám na teba, kňazom sa len zastieram, ale sám pôsobím v tvojej duši," povedal Ježiš sestre Faustíne (Denníček 1602). Youcat ponúka tiež peknú definíciu – kňaz je pri spovedi len "uchom", ja hovorím svoje hriechy Ježišovi. Poľský jezuita Józef Augustyn zas vraví: "Ide o pokorenie pred Bohom, nie pred spovedníkom, ktorý ho zastupuje."

Tertulián pripodobňuje kresťana, ktorý nechce zveriť svoje hriechy kňazovi, k chorému človeku, ktorý sa hanbí ukázať lekárovi svoje rany. Ako to komentuje aj slovenský redemptorista Michal Zamkovský, ide o jednoduchú zásadu – ak sa neviem vyznať pred človekom, neviem sa vyznať ani pred Bohom: "Ani psychológ, ani psychiater však svojmu pacientovi nemôžu odpustiť hriechy. To môže len Ježiš cez osobu kňaza."  

Dôležité je vnímať to, že najdôležitejším aspektom vo sviatosti zmierenia nie je hriech či kňaz, ale stretnutie s Bohom. Keď svätý Ján Mária Vianney videl davy prúdiace k jeho spovednici, hovoril: "To nie hriešnik sa vracia k Bohu s prosbou o odpustenie; to skôr Boh sám beží za hriešnikmi a pôsobí na nich tak, aby sa k nemu vrátili."

Katechizmus Katolíckej cirkvi (1466) tiež hovorí o tom, že kňaz nie je pánom, ale služobníkom Božieho milosrdenstva. Má sa za kajúcnika modliť, konať zaňho pokánie a súčasne ho zverovať Božiemu milosrdenstvu. "Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu; službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany; otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta; spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi." (KKC 1465)

Kňaz je zároveň viazaný spovedným tajomstvom – žiadne hriechy, ktoré v spovedi počul, nesmie nikde vyzradiť, ani len naznačiť pri akejkoľvek príležitosti. Týka sa to aj poznatkov, ktoré pri spovedi získal o živote kajúcnika (KKC 1467). Nazývame to "sviatostnou pečaťou" – doslova to zostáva zapečatené. Porušenie spovedného tajomstva sa dokonca trestá exkomunikáciou.

Môžeme tak odkryť svoje slabosti, zlyhania a hriechy bez strachu, že by to spovedník komukoľvek povedal. Ale to je stále len tá ľudská rovina. Na sviatosti je však najdôležitejšia tá Božia. "Spovedník sprostredkuje počuteľnú a zapamätateľnú odpoveď: dáva rozhrešenie, čiže tlmočí Božiu odpoveď na vyznanie hriechov, ktorou je odpustenie. A nerobí to z vlastnej dobrej vôle či z vlastnej moci, ktorú by sme mohli spochybniť, ale z poverenia Kristovej Cirkvi, ktorá predstavuje omnoho viac ako len chápajúce ucho človeka, "vysvetľuje český kňaz Aleš Opatrný.

KŇAZ, KTORÝ SA RÁD SPOVEDÁ, SÁM DOBRE SPOVEDÁ

Mnohí svätci či cirkevní otcovia hovorili o tom, akú dôležitú úlohu má spovedník a ako by sme sa naňho mohli pozerať. "Kňazi dostali moc, akú Boh nedal ani anjelom, ani archanjelom… A preto čokoľvek kňazi konajú na zemi, Boh potvrdzuje v nebi," povedal Ján Zlatoústy. Alebo na inom mieste: "Kňaz je ten, ktorý sprostredkuje, aby sa človek mohol dotknúť Boha!" Svätý Prosper zas nazýva spovedníka "vrátnikom v raji". A svätý Alfonz hovorí: "Kňaz v spovednici zasadá na Boží piedestál. Ak by Kristus sedel v jednej spovednici a v druhej kňaz, ani jeden z nich by neodpustil viac hriechov." Farár z Arsu, obľúbený spovedník, tiež ponúka svoj pohľad: "Viera, ktorá nám zjavuje Boha v kňazovi. Nádej, vďaka ktorej veríme, že Boh nám dá milosť odpustenia. Láska, ktorá nás vedie k láske k Bohu a vkladá nám do srdca ľútosť nad tým, že sme ho urazili."

Ján Pavol II. zdôrazňoval, že "ako kvalitne sa kňaz sám spovedá, tak kvalitne spovedá aj druhých". A že život kňaza (duchovný aj pastoračný) je závislý od častého a svedomitého pristupovania k tejto sviatosti (Reconciliatioetpaenitentia). Pridáva sa k nemu aj jezuita Józef Augustyn: "Každý spovedník totiž spovedá druhých tak, ako sa sám spovedá; hriechy kajúcnikov posudzuje takým spôsobom, akým predtým posúdil svoje vlastné; hriešnikom hovorí o milosrdenstve tak, ako ho v prvom rade on sám prežíva; môže rozumieť druhým, nakoľko rozumie sám sebe." Aj slovenský redemptorista Michal Zamkovský k tomu pridáva: "Hovorí sa, že kňaza poznať podľa toho, ako spovedá."

Máme možnosť vybrať si spovedníka a zároveň je dobré mať jedného stáleho, ktorý nás už pozná a môže nám aj pomôcť rásť. "Voľme si spovedníka, ktorému úplne dôverujeme, a zachovajme mu svoju dôveru," radil svätý Filip Neri.  

DAR ROZHREŠENIA

Nespovedáme sa prostredníctvom kňaza preto, aby sme dostali akúsi psychologickú útechu (hoci odpustenie je dôležité aj pre našu psychiku), ani primárne preto, aby nám bolo poradené (aj keď i to má vo sviatosti svoje miesto), ale najmä, aby nám kňaz sprostredkoval to, že môžeme počuť odpustenie (rozhrešenie) od Boha.

Ange to nazýva Božím šialenstvom – hriešnik dáva rozhrešenie inému hriešnikovi. "Len ústa kňaza však môžu vysloviť to slovo, ktoré má silu výbušniny, ktorá roztrhá skalu, ktorá ťaží toho, kto sa prišiel zveriť," pokračuje. Opisuje tiež, že Božie slovo je stvoriteľské a účinné a táto moc je používaná aj v tejto sviatosti – Boh nás slovami rozhrešenia obnovuje tak, ako keby nás znovustvoril. "Slová rozhrešenia nie sú len nejakou recitáciou kňaza. Sú to slová Boha, ktoré nad nami vyslovuje s mocou," dodáva.

Nezabudnime však ešte predtým, ako do spovednice vstúpime, prosiť o to, aby mal kňaz tvár a srdce milosrdného Otca!

…

Užitočné zdroje: Katechizmus Katolíckej cirkvi; Daniel Ange: Odpuštění –pramen uzdravení; Aleš Opatrný: Ako potešiť spovedníka; Jozef Augustyn:Logos; Franz Spirago: Zázrak svätej spovede

Je správne oslovovať katolíckeho kňaza slovom otec?

NUDÍTE SA NA SV. OMŠI? INŠPIRUJTE SA SVÄTCAMI AKO TO ZMENIŤ

"Pre svet by skôr bolo ľahšie prežiť bez slnka, než bez svätej omše" - napísal svätý Páter Pio z Pietrelciny.

Máte niekedy nudné sväté omše? Nebojte sa, neposudzujem Vás. Keď som po nejakej dobe začala znovu chodiť na svätú omšu, bola som strašne unudená. Ale Eucharistická prítomnosť Ježiša ma stále viac a viac priťahovala a po chvíli som úprimne milovala svätú omšu. Uvedomila som si, že toto je moja najdôležitejšia modlitba počas dňa.

Ako to raz opísal, bl. Jakub Alberione, Sv. omša je "korunou modlitby" a žiadne kroky, ktoré robíme, aby sme sa priblížili k Bohu sa nedajú porovnávať s účasťou na nej.

Možno tiež potrebujete posilniť svoju motiváciu zúčastniť sa Eucharistie? Svätí nám pomáhajú aj v tejto veci, pretože oni sa na omšiach nenudili. Tu je ich päť tipov:

1. Svätí vedeli, že sa zúčastnia svätej omše s anjelmi

Neexistuje žiadna svätá omša s nízkou účasťou. Keď sa podieľate na Eucharistii hoci iba s niekoľkými ďalšími veriacimi, nezabudnite, že medzi vami sú anjeli!

Svätý Gregor Veľký povedal, že "nebesia sa otvárajú a množstvá anjelov zostupujú, aby sa podieľali na svätej obete." Svätý Augustín jedným dychom dodáva, že "anjeli obklopujú kňaza, ktorý slúži obetu a posluhujú mu."

2. Svätí verili, že Eucharistia je podstatou ich života

Keď sa zúčastníte nasledujúcej svätej omše, požiadajte Boha, aby Vám ukázal, ako veľmi Vaša duša chce a potrebuje milosť Eucharistie. Svätí mali tú istú túžbu.

"Pre svet by skôr bolo ľahšie prežiť bez slnka, než bez svätej omše" - napísal svätý Pio z Pietrelciny. Matka Tereza hovorí, že Eucharistia je duchovné jedlo, ktoré jej dáva posilu v každodennej únave. "Bez tohto jedla by som ani jeden deň ba ani hodinu neprežila," priznala sa.

3. Svätí chceli uctievať Boha

Keďže milujete Boha a odpovedáte na jeho lásku k Vám, účasť na Svätej omši je najvyšším možným vyjadrením tejto lásky.

"Jedna svätá omša ťa oddá a priblíži Pánovi viac, ako všetko pokánie svätých, úsilie apoštolov, utrpenie mučeníkov a dokonca aj horiaca láska Najsvätejšej Matky", sv. Alfonz Liguori.

Svätý Ján Mária Vianney dosvedčuje, "Všetky dobré skutky, ktoré by ste zhromaždili sa nevyrovnajú jednej svätej omši, pretože to sú ľudské diela a svätá omša je Božou prácou."

4. Svätí našli radosť vo svätej omši

Boh je jediným zdrojom skutočného šťastia. Svätí to vedeli a zúčastňovali sa Eucharistie, aby našli skutočnú radosť.

"Pred tridsiatimi piatimi rokmi mi do mojej viery prinieslo radosť narodenie môjho dieťaťa. Táto radosť sa neustále obnovuje, keď prijímam telo nášho Pána denne počas Eucharistie, "priznala sa Dorothy Day.

5. Svätí si boli vedomí nadčasovosti svätej omše

Svätá omša je mystériom veľkonočného tajomstva Ježiša Krista. Znamená to, že si iba nepripomíname Jeho smrť a zmŕtvychvstanie, ale že ich znovu prežívame , vstupujeme do tohto nadčasového okamihu.

Bl. Jakub Alberione vypovedal: "Ježiš je Baránok, ktorý bol zabitý, ale ktorý žije naveky a obnovuje svoje muky v nepretržitej oslave svätých omší po celom svete v každom okamihu."

Vedel o tom aj sv. Ján Pavol II., ktorý pripomína, že "Svätá omša prináša obetu kríža."

Mohla by som nájsť viac dôvodov pre účasť na svätej omši, mohli by sme zvážiť myšlienky ďalších svätých. Chcela by som však skončiť pripomenutím poslednej motivačnej citácie slovami sv. Leonarda z Porto Maurizio (ktorý ich vyslovil s netrpezlivým úškrnom na tvári):

"Ó, Vy nerozumní, čo to robíte? Prečo sa neponáhľate do kostolov, aby ste vypočuli toľko svätých omší, koľko sa Vám dá?"

Zdroj: s. Theresa, Aleteia.pl, Obrázok: Modlitba.sk

Svätenina nie je amulet. A čo teda?

Na otázku, aké sviatosti sme prijali, spravidla všetci vieme odpovedať. Ale čo ak by sme sa opýtali na sväteniny? Stretáme sa s nimi častejšie, než si azda myslíme, tak pri liturgii ako aj v súkromí.

Čo všetko zahŕňa pojem sväteniny, na čo ich Cirkev ustanovuje a na čo nám slúžia? Koľko ich vôbec je a sú všade rovnaké? Je ich udeľovanie len výsadou kňazov? Komu sú určené a ako vlastne fungujú? Zaostrime na sväteniny v Katolíckej cirkvi.

Čo sú to sväteniny?

"Sväteniny sú posvätné znaky, ktorými sa, určitým napodobnením sviatostí, naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky," píše sa v štvrtej kapitole Katechizmu Katolíckej cirkvi, "pripravujú ľudí na prijatie hlavného účinku sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života." Účelom udeľovania svätenín je podľa Katechizmu posvätenie niektorých cirkevných služieb, niektorých životných stavov, najrozličnejších okolností kresťanského života, ako aj používania vecí, ktoré sú užitočné pre človeka.

Ako tomu rozumieť?

Jednoduchým príkladom môže byť vyslúženie si sviatostného manželstva, pred ktorým možno prijať požehnanie snúbencov, čiže sväteninu. Alebo nosenie posväteného kríža, ruženca či medailónu nám môže pomáhať uvedomovať si viac Božiu prítomnosť, a tak sa počas dňa častejšie v modlitbe spájať s Bohom a tým posväcovať náš život.

V čom sa sväteniny odlišujú od sviatostí?

Aj keď oboje - sviatosti i sväteniny - sú prostriedkami Božej milosti, nejedná sa o to isté. Slovami Katechizmu, "sväteniny neudeľujú milosť Ducha Svätého na spôsob sviatostí, ale modlitbou Cirkvi pripravujú na prijatie milosti a uspôsobujú na spoluprácu s ňou." Sviatosti boli ustanovené samotným Kristom, ich počet je nemenný. Sväteniny boli ustanovené Cirkvou, priebežne môžu vznikať i zanikať. Sviatosť má vždy za cieľ priame posvätenie ľudskej duše, sväteniny majú rôzne určenie. A takisto, kým sviatosti pôsobia samé osebe, bez ohľadu na duchovnú či morálnu dispozíciu prijímajúceho, účinok sväteniny závisí od dispozície prijímajúceho.

Aké sväteniny poznáme?

Predovšetkým sú to požehnania - osôb, jedla, predmetov či miest, budov, zariadenia v kostole, predmetov slúžiacich ľudovej nábožnosti, ale aj rozličných činností a príležitostí. "Niektoré požehnania majú trvalý dosah, lebo ich účinok je v tom, že zasväcujú osoby Bohu a vyhradzujú predmety a miesta na liturgické účely," vysvetľuje Katechizmus a zároveň upozorňuje, že žiadne požehnanie určené osobe sa nesmie zamieňať so sviatostnou vysviackou. "Požehnania sú oslavou Boha za jeho diela a dary a súčasne orodovaním Cirkvi, aby ľudia mohli používať Božie dary v duchu evanjelia," sumarizuje Katechizmus. Okrem požehnaní je ďalšou sväteninou tiež katolícky pohreb.

Ktoré požehnania sú to?

Je ich mnoho. Cirkvou zostavené texty k ich udeľovaniu sú obsiahnuté v liturgických knihách, predovšetkým v Benedikcionále. Uvedieme však aspoň niekoľko príkladov. Požehnanie rodín, snúbencov, ženy pred pôrodom, chorých, pútnikov, svätoblažejské požehnanie hrdla, požehnanie rôznych budov, požehnanie kostola a jeho vybavenia, devocionálií, tiež požehnanie vody, nápojov, jedál, bylín, ale aj zvierat, úrody, rôznych dopravných prostriedkov či symbolov mesta.

Sú sväteniny univerzálne pre celú Cirkev?

Mnohé zrejme áno, ale nie všetky. "Podľa pastoračných rozhodnutí biskupov sväteniny môžu zodpovedať aj potrebám, kultúre a dejinám kresťanského ľudu istého kraja alebo obdobia," píše sa v Katechizme. Znamená to, že počet svätenín na rozdiel od nemenných siedmich sviatostí nie je pevne stanovený. "Apoštolský stolec môže ustanoviť nové sväteniny alebo niektoré z nich zrušiť alebo zmeniť," uvádza sa v Kódexe. Podľa Katechizmu vysluhovanie sväteniny vždy obsahuje modlitbu, ktorú často sprevádza stanovený znak - spravidla vkladanie ruky, znak kríža či pokropenie svätenou vodou.

Pre koho sú sväteniny určené?

Kódex Kánonického práva uvádza, že požehnania treba udeľovať predovšetkým katolíkom, no môžu sa dať aj katechumenom, ba aj nekatolíkom, ak tomu nebráni zákaz Cirkvi.

Kto môže sväteniny udeľovať?

Kým u niektorých svätenín je ich udeľovanie rezervované výhradne biskupom, kňazom či diakonom, niektoré iné môžu udeľovať aj laici, ktorí majú primerané kvality. Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium (v slovenčine Konštitúcia o posvätnej liturgii) v tejto súvislosti priam vyzýva, aby požehnaní vyhradených biskupom či kňazom bolo čo najmenej. "Treba sa postarať o to, aby aspoň v osobitných okolnostiach a so súhlasom ordinára mohli niektoré sväteniny udeľovať aj laici, ktorí majú náležité vlastnosti," píše sa v Konštitúcii. "Každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával," vysvetľuje Katechizmus. Typickým príkladom, kedy laik udeľuje sväteninu, je rodičovské požehnanie dieťaťa či požehnanie jedla v rodine. "Čím viac sa požehnanie týka ekleziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom - biskupom, kňazom alebo diakonom," spresňuje Katechizmus..

Nie sú sväteniny v podstate amuletmi?

Sväteniny si nemožno zamieňať s amuletmi či zaklínadlami. Sväteniny totiž nefungujú na princípe, že by okolo nás automaticky vytvárali nejakú ochrannú zónu, nemajú moc samy v sebe. Účinok prijatého požehnania či posväteného predmetu nutne predpokladá správne disponovaného ducha. "Ti, čo žiadajú Božie požehnanie prostredníctvom Cirkvi, majú potvrdzovať svoju pripravenosť tou vierou, ktorej je všetko možné; majú sa opierať o nádej, ktorá nezahanbuje; majú sa oživovať predovšetkým láskou, ktorá pobáda na zachovávanie Božích prikázaní," píše sa v úvode Benedikcionála, "dobre pripraveným veriacim sa posväcuje takmer každá udalosť života Božou milosťou, ktorá vyviera z veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Krista."

Ako zaobchádzať s posvätenými predmetmi?

Podľa Kódexu sa s posvätnými vecami, ktoré sú posvätením alebo požehnaním určené na Boží kult, má zaobchádzať úctivo a nemajú sa používať na profánne alebo im nie vlastné ciele, hoci sú vo vlastníctve súkromných osôb. Takisto, v prípade, že posvätené devocionálie už doslúžia alebo ich viac nepotrebujeme, musíme s nimi naložiť tak, aby nebola pochybnosť o úctivom nakladaní s nimi. Prakticky to znamená posvätené predmety, ktoré už viac nepotrebujeme, darovať do dobrých rúk, prípadne horľavé veci spáliť, svätenú vodu vyliať do záhradky či kvetináča a podobne.

Musí katolík prijímať a používať sväteniny?

Isteže nemusí. Sväteniny nie sú cieľom, ale prostriedkom. Odporúčaným, ale nie nevyhnutným. Kým jedni majú veľkú záľubu vo sväteninách, iní si ich až tak veľmi neosvojili. Vždy je však dobre mať na pamäti, že aj skrz sväteniny môže Boh vstupovať do nášho života - či už toho dennodenného, alebo jeho významnejších chvíľ.

Odkedy Cirkev udeľuje sväteniny?

Sú sväteniny praxou v Cirkvi len posledné storočia alebo ich história siaha hlbšie? Odpoveď nachádzame v knihe Požehnania. Zo širokého spektra viditeľných liturgických úkonov a znamení sa okolo dvanásteho storočia začalo špecifikovať sedem sviatostí. Označovali ich pojmom sacramenta maiora, teda veľké sviatosti. Ostatné znamenia a úkony sa zhrnuli pod pojmom sacramenta minora, teda malé sviatosti. Ešte v tom istom storočí sa začal pre ne používať pojem sakramentálie, sväteniny, ktorý v Cirkvi používame dodnes. Sväteniny však boli v Cirkvi prítomné už skôr, než sa začali týmto pojmom nazývať. "Už na začiatku tretieho storočia nachádzame v spisoch sv. Hypolita požehnanie olív, oleja a medu," uvádza sa v teologicko-pastorálnom úvode publikácie. Od polovice štvrtého storočia existujú zmienky o požehnávaní osôb a predmetov, tiež potom aj o požehnaní kňazských rúch a sakrálnych stavieb. Ďalšie sväteniny vo veľkom pribúdali i počas stredoveku.

www.slovoplus.sk 

1) V Boha verím, ale Cirkev nepotrebujem!

Čoraz častejšie počujeme námietku: Ja verím v Boha, aj sa s ním rozprávam, ale kvôli tomu nemusím predsa ísť do kostola, pre mňa je chrámom napríklad príroda...

Takéto správanie sa podobá situácii, keď mužovi kolegovia povedia:
"Vieš, s tebou nemáme problém, radi by sme ťa zavolali, ale tvoja manželka..."
Aby muž situáciu zachránil, odpovie:

"To neriešte, moja manželka je už raz taká."

Takýto postoj však zraňuje jeho manželku. Muž sa nedokázal verejne zastať tej, ktorú má rád. Ak má svoju manželku skutočne rád, takýto postoj kolegov ho zarmúti. Keď neprijímajú jeho manželku, vlastne neprijímajú ani jeho. Veď sú jedno telo.

V apoštolskom vyznaní viery sa modlíme: "Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev."

Cirkev je spoločenstvo veriacich, ktoré založil Ježiš Kristus. Každý pokrstený je členom Cirkvi a vytvára obraz o nej. Ako sa teda cítime ako členovia Cirkvi? Uvedomujeme si vôbec, že sme jej členmi? Tešíme sa z toho alebo nás to necháva chladnými? Ako reagujeme na urážky Cirkvi?

Čo je Cirkev?

Ak nezažívame spoločenstvo bratov a sestier, nemôžeme tušiť, čo je Cirkev.
Je veľmi zložité presne a zrozumiteľne definovať, čo je Cirkev. Preto sa používajú mnohé obrazy, ktoré pomáhajú chápať jednotlivé aspekty bohatstva Cirkvi.

Cirkev je nový Boží ľud, s ktorým Kristus svojou krvou uzavrel zmluvu (porov. KKC 781).

Tento ľud je jasne odlíšený od všetkých náboženských, národnostných, politických či kultúrnych zoskupení v dejinách. Boh nepatrí nijakému národu, ale Boh si vyvoľuje svoj ľud:

• jeho hlavou je Ježiš Kristus,
• jeho príslušníkom sa človek stáva vierou v Krista a krstom,
• jeho postavením je dôstojnosť a sloboda Božích detí,
• jeho zákonom je nové prikázanie milovať tak, ako miloval sám Kristus,
• jeho poslaním je byť soľou zeme a svetlom sveta,
• jeho cieľom je Božie kráľovstvo
(porov. KKC 782).

Cirkev je v úzkom spojení s Kristom. Dokonca je s ním nielen v spojení - zhromaždená okolo neho, ale je zjednotená v ňom - v jeho tele (porov. KKC 789).
O tomto zjednotení Ježiš Kristus povedal:

"Ostaňte vo mne a ja ostanem vo vás... Ja som vinič, vy ste ratolesti" (Jn 15, 4-5). Na inom mieste zase hovorí: "Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom" (Jn 6, 56).

Svätý Pavol hovorí o jednom tele, ktoré má množstvo údov. Každý tento úd má svoju vlastnú úlohu, poslanie, každý je iný, originálny a nenahraditeľný.
Sú vo vzájomnom spojení - ak trpí jeden úd, trpia spolu všetky, ak chvália jeden, chvália všetky (porov. 1 Kor 12).

Táto jednota víťazí nad každým ľudským rozdelením. Obraz tela pomáha vysvetliť jednotu v rôznosti, ktorá sa v Cirkvi nachádza. Ďalším silným obrazom na vysvetlenie tajomstva Cirkvi je Cirkev ako Kristova nevesta. Písmo o manželstve hovorí ako o absolútnej jednote - budú dvaja jedným telom. Svätý Pavol vysvetľuje vzťah medzi mužom a ženou vzťahom medzi Kristom a Cirkvou.Sám sa človek nespasí. Pre svoju spásu potrebuje Cirkev.

2)"Nepotrebujem kostol ku svojej viere"

Chrám - miesto Božej prítomnosti a ďalšia dôležitá skutočnosť je, že doma, v prírode, na terase si človek sám nemôže odslužiť sv. omšu.

Čo je vlastne svätá omša? Je to najvyššia forma kresťanskej modlitby. Modlitba je rozhovor s Bohom a stretnutie s ním. Môže byť náš rozhovor alebo stretnutie s niekým platné alebo neplatné?

Svätá omša je slávením sviatosti Eucharistie, o ktorej veríme, že je v nej osobitne prítomný sám Kristus so svojím sviatostným telom pod spôsobom chleba a vína. Môže byť Ježišova prítomnosť v tejto sviatosti platná alebo neplatná? Je nekrvavou obetou, v ktorej sa sprítomňuje jeho umučenie, smrť, zmŕtvychvstanie a celý jeho život.

Chcem poukázať na to, že svätá omša sa nesmie pre nás stať povinnosťou, na ktorej sa treba "len" zúčastniť. Nemôže tu ísť len o splnenie nejakého príkazu. Má byť osobným stretnutím s naším Pánom; stretnutím, ktoré napĺňa naše srdce, dáva nám silu žiť kresťanským životom; má byť najdôležitejšou chvíľou týždňa, na ktorú sa máme tešiť.

Má byť stretnutím s našimi bratmi a sestrami v kresťanskom spoločenstve a toto spoločenstvo má byť slobodné od hnevu, intríg, závisti a každého zla, ktoré rozbíja naše vzťahy, najmä v rodine a medzi susedmi. Ak sa niečo z toho nenaplní nie našou vinou, nie je to hriech ani prekážka prijať sväté prijímanie.

"Svetu by bolo ľahšie prežiť bez slnka, ako bez svätej omše" (Páter Pio)

3) Modlitba je dar, ktorý sme povinní znásobiť.

Premýšľali ste už nad tým, čo chýba dnes ľudstvu? Ak niekto povie "pokoj", možno súhlasiť. Ale aby zavládol pokoj, treba preň niečo robiť. Niekto sa môže nazdávať, že svetu chýbajú osobnosti, ktoré by ho urobili lepším. Áno, aj osobnosti sú potrebné, ale aby boli osobnosti, treba preto niečo robiť. Môže sa stať, že niekto nebude súhlasiť s názorom, že dnešný svet potrebuje modlitbu. Ján Mária Lustiger, arcibiskup Paríža, zaskočil novinára odpoveďou o modlitbe. Na otázku, či má pri toľkých povinnostiach čas na modlitbu, meditáciu, ruženec, Sväté písmo... odpovedal: "Nie, ja nemám čas... ja si ho jednoducho nájdem." Na celom svete je obrovský hlad po láske. Vnesme modlitbu do svojich rodín. Naučme deti, svoje okolie modliť sa. Kto sa vie modliť, je šťastným človekom. V rodine, kde sa spolu modlia, je to cítiť a vidieť.