Potešenie pre dušu

SILA JEDNEJ SVÄTEJ OMŠE

 
Nasledujúci skutočný príbeh vyrozprával teraz už zosnulý otec Stanislav, SS.CC. Jedného dňa pred mnohými rokmi v malom mestečku v Luxembursku sa kapitán lesnej stráže rozprával s mäsiarom. Vtom do obchodu vstúpila staršia žena a mäsiar sa opýtal čo chce.
Prišla si vyprosiť trochu mäsa, ale nemala peniaze. Kapitán sa pobavil na rozhovore, ktorý nasledoval medzi chudobnou ženou a mäsiarom. Žena: "Prosím si trochu mäsa"
Mäsiar: "A koľko máte peňazí?"
Žena: "Je mi ľúto, nemám peniaze, ale obetujem za vás svätú omšu." Mäsiar aj kapitán boli veľmi dobrí ľudia, ale ľahostajní voči náboženstvu, a tak sa hneď začali posmievať odpovedi starej ženy.
"Tak dobre," povedal mäsiar. "choď von a obetuj za mňa svätú omšu a keď sa vrátiš, dám ti toľko mäsa, koľko je jej hodnota. "Žena vyšla z obchodu a vrátila sa neskôr. Pristúpila k pultu a mäsiar povedal: "Dobre, tak uvidíme." Vzal papierik a napísal naň: "Obetovala som za vás svätú omšu."
Potom položil papier na váhu a na druhú stranu drobnú kosť, ale papier bol ku podivu ťažší ako kosť. Následne namiesto kosti položil kúsok mäsa, avšak papier sa stále javil ako ťažší.
Obaja muži sa začali hanbiť za svoj výsmech, no pokračovali v hre. Na váhu položili veľký kus mäsa, ale malý kúsok papiera sa naďalej zdal ťažší.
Rozčúlený mäsiar skontroloval váhy, no zistil, že je všetko v poriadku.
"Čo chceš, moja dobrá žena?" spýtal sa. "Mám ti dať celé baranie stehno?" Na to položil baranie stehno na váhu, ale papier opäť prevážil mäso.
Tento zážitok na mäsiara urobil veľký dojem, a tak sa obrátil k žene a sľúbil, že jej bude poskytovať prídel mäsa každý deň. Čo sa týka kapitána, odišiel z obchodu ako zmenený človek, vášnivý milovník denných svätých omší. Jeho dvaja synovia sa neskôr stali kňazmi, jeden v Jezuitskom ráde a druhý ako kňaz Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Otec Stanislav zakončil tento príbeh slovami: "Ja som rehoľník Najsvätejšieho Srdca a môj otec bol kapitán."
Od tejto udalosti kapitán chodieval na svätú omšu každý deň a jeho deti nasledovali jeho príklad. Keď sa jeho synovia stali kňazmi, radil im, aby každý deň dobre obetovali svätú omšu a nikdy nevynechali obetu bez vlastného zavinenia. 

"Keď sa nestane to, čo chceme, potom sa stane to, čo je pre nás najlepšie." (sv. František Saleský)

Zamyslenie:
Občas život nejde podľa predstáv. Myslím si, že o tom vieme všetci svoje. Naplánujeme si všetko do detailov, lebo nás čaká dôležitý deň. Chceme, aby práve tento deň prebiehal presne podľa našich plánov, no niečo sa pokazí.
V Biblii je príbeh o mužovi menom Gideon. Bol na rovnakej vlne. Vedel, že bol nielen z najslabšieho klanu v pokolení Manassesov, ale aj najslabší človek v rodine. Keď ho Boh povoláva na boj proti nepriateľskému kmeňu, Gideon si uvedomuje, že potrebuje plán ako tento kmeň poraziť. Tento plán zahŕňal 38 000 mužov. No Boh mu práve na túto jeho "dokonalú" prípravu hovorí NIE. Rozkáže mu poslať mnohých bojovníkov domov, pretože by sa mohlo po víťazstve zdať, že ho získali vlastnou silou. Nakoniec teda Gideon zostane iba s 300 mužmi a Pán im dáva víťazstvo nad Midiančanmi – čo určite nebolo to, čo Gideon pôvodne zamýšľal.
Keď premýšľame o budúcnosti a o tom, čo si pre nás Boh pripraví, je potrebné mať na pamäti, že veci nebudú vždy plynúť tak, ako si ich naplánujeme. To však neznamená, že v konečnom dôsledku pre nás nedopadnú najlepšie ako môžu. "Nie moja vôľa, ale Tvoja."

Modlitba:
Pane, prosím, obráť moje srdce k Tebe, aby som mal silu konať, ako sa Tebe páči, bez toho, aby som ochabol vo svojom predsavzatí, a aby som až do konca života vytrval vo vernosti Tvojho plánu. Amen.

Otázky na zamyslenie:
Dôveruješ Bohu, aj v situáciách, ktoré sa nevyvíjajú podľa tvojho plánu?
Si pripravený prijať plán, ktorý má pre teba Pán?

Pápež František namiesto pôstu od mäsa navrhuje 15 jednoduchých skutkov lásky.
1. Zdraviť. (vždy a všade) 

2. Poďakovanie (aj keď sa to od vás "neočakáva"). 

3. Pripomínajte druhým, ako veľmi ich máte radi. 

 4. Pozdravte s radosťou ľudí, ktorých vidíte každý deň. 

5. Vypočuť si príbeh toho druhého bez predsudkov, s láskou. 

 6. Zastav sa aby si pomohol. Buďte pozorní voči tým, ktorí vás potrebujú. 

 7. Pozdvihnúť niekomu náladu. 

8. Oslavujte dobré stránky alebo úspechy druhých. 

9. Vyberte to, čo nepoužívate, a darujte to niekomu, kto to potrebuje. 

10 . Keď je potreba pomôcť inému, namiesto toho, aby si si odpočinul. 

11 . Napomínajte s láskou, nemlčte zo strachu. 

12 . Ísť do hĺbky s tými, ktorí sú vám blízki. 

 13 . Umyť to, čo používam doma. 

 14 . Pomáhať ostatným prekonávať prekážky. 

15 . Zavolajte rodičom, ak máte to šťastie, že ich máte.

- Postite sa od urážok a odovzdávajte láskavé slová

- Postite sa od nespokojnosti a naplňte sa vďačnosťou

- Postite sa od hnevu a naplňte sa miernosťou a trpezlivosťou

- Postite sa od pesimizmu a naplňte sa nádejou a optimizmom

- Postite sa od starostí a naplňte sa dôverou v Boha

- Postite sa od sťažovania a naplňte svoj život jednoduchými vecami

- Postite sa od nátlaku a naplňte sa modlitbou

- Postite sa od smútku a zatrpknutosti a naplňte svoje srdce radosťou

- Postite sa od sebectva a naplňte sa súcitom s druhými

- Postite sa od neodpustenia a naplňte sa postojmi zmierenia

- Postite sa od slov a naplňte sa tichom a počúvaním druhých.
Ak všetci zažijeme tento pôst, náš každodenný život bude naplnený:

POKOJOM, DôVEROU, RADOSŤOU A ŽIVOTOM

Malý chlapec sa spýtal mamy: "Prečo plačeš?"

"Pretože som žena", povedala mu mama.

"Nerozumiem!", povedal syn. Jeho mama ho len objala a povedala :"A nikdy ani neporozumieš..

"Neskôr sa chlapec spýtal svojho otca: "Prečo sa mi zdá, že mama plače aj bez dôvodu?"

"Všetky ženy plačú aj bez dôvodu." bolo všetko, čo mohol povedať otec.

Malý chlapec vyrástol a stal sa mužom, avšak stále nerozumel, prečo ženy toľko plačú..

Nakoniec zavolal Bohu a spýtal sa ho: "Bože, prečo sa ženy tak ľahko rozplačú?" 

Boh odpovedal: "Keď som urobil ženu, musela byť výnimočná! 

Urobil som jej PLECIA dosť silné na to, aby uniesla váhu sveta. ale natoľko jemné, aby poskytovali pohodlie.

Dal som jej VNÚTORNÚ SILU, aby vydržala pôrod dieťaťa a odmietnutie, ktoré veľakrát okúsi od svojich najbližších.

Dal som jej TVRDOSŤ, ktorá jej pomôže stále pokračovať, keď sa všetci ostatní vzdávajú a starať sa o svoju rodinu napriek chorobám a únave, bez sťažovania sa.

Dal som jej CIT milovať svoje deti za všetkých okolností, dokonca aj vtedy, ak ju dieťa hlboko zranilo.

Dal som jej SILU prijať svojho manžela napriek jeho chybám a sformoval som ju z jeho rebra, aby chránila jeho srdce.

Dal som jej MÚDROSŤ, aby vedela, že dobrý manžel nikdy neraní svoju ženu, ale niekedy skúša jej silu a rozhodnosť stáť po jeho boku bez výhrad. 

A nakoniec som jej dal SLZU, ktorú vyroní a ktorá je výlučne jej, aby ju použila kedykoľvek ju bude potrebovať, aby to zvládla.

"Na tú slzu má naozaj právo, nik nevydrží bez slova toľko, ako žena.

Krása ženy nie je v šatách, ktoré nosí, postave, ktorú má, ani v spôsobe akým si češe vlasy.

Krása ženy musí byť v jej očiach, pretože tie sú bránou k jej srdcu, miestu, kde sídli láska. 

Človek je niekedy pyšný, ako páv, keď chodí namyslene a bez obáv. 

Nepozerá pod nohy, kde sú kamene a tak často padá a dvíha sa zo zeme. Páv sa pýši svojím perím, je ozaj nádherné a lahodí oku, človek je krásny, keď v lásku verí a rozdáva ju na každom kroku.
Veď aj krásu dostal darom od Boha, nezaplatil ani halier maličký, jeho duša by mala byť, ako podkova, čo nosí šťastie pre všetky dušičky. Každý si dobré srdce musí zaslúžiť, aby mohlo iným poslúžiť. Tým, čo majú chlebík na stole, aj tým, čo skrývajú tvrdé mozole.
Byť dobrým človekom nie je náhoda, je to krása, ktorú nosíš v sebe, ochota, ktorá smädným vodu podá, aj neha, ktorá býva v tebe. Veľká radosť, keď robíš dobré skutky, aj slzy v očiach, keď nedarí sa nič, je to nádej, čo zahalí všetky smútky, aj ďaleká túžba bez hraníc.
Láskavý človek má v sebe istotu, že nech sa stane čokoľvek, prinesie vždy len dobrotu a podá ten správny liek. Dobrým človekom sa nestačí narodiť, v kútiku srdca musíš chcieť, všetky krivdy navždy zahodiť, inej cesty niet. Dobrých ľudí majú radi všetci, skús byť taký každý deň a pochopíš krásne veci, ktoré nám dáva Pán Boh na prídel.
Tak ako páv má krásne perie, nech si z teba každý príklad berie, si ľúbezné Božie dieťa, krajšie, ako páv, len daj svoje srdce Bohu, priamo na oltár... 

Syn umiestnil svoju matku do domova dôchodcov a z času na čas ju navštívil.. 

Jedného dňa mu volali z domova informoval ho, že jeho matka zomiera.. 

Utekal za ňou nech ju pred smrťou ešte vidí...spýtal sa jej: čo chceš, aby som pre teba spravil mami?

Mama na to: Chcem aby si dal ventilátory do domova lebo tu ich nemajú a chcem aby si kúpil aj chladničku, aby sa jedlo nekazilo často som spala bez toho, aby som niečo jedla!! 

Syn povedal prekvapene :Ale teraz si pýtaš tieto veci počas umierania?? 

Prečo si sa nesťažovala skôr?

Mama smutne odpovedala: Zvykla som si na hlad aj teplo, ale bojím sa, že si na to nezvykneš Ty keď ťa sem dajú tvoje deti, až budeš starý.  

Charlie Chaplin zomrel vo veku 88 rokov. 

Zanechal nám 4 vyhlásenia:

(1) Nič nie je večné na tomto svete, ani naše problémy.

(2) Rád chodím v daždi, pretože nikto nevidí moje slzy.

(3) Najviac premárnený deň v živote je deň, keď sa nezasmejeme.

(4) Šesť najlepších lekárov na svete...

1. Slnko

2. Odpočinok

3. Cvičenie

4. Diéta

5. Sebaúcta

6. Priatelia

Udržujte ich vo všetkých fázach svojho života a užívajte si zdravý život...Ak uvidíš mesiac, uvidíš Božiu krásu…Ak uvidíš slnko, uvidíš Božiu silu.. Ak sa pozriete do zrkadla, uvidíte najlepšie Božie stvorenie. Tak tomu ver. Všetci sme turisti, Boh je naša cestovná kancelária, ktorá už urobila naše itineráre, rezervácie a destinácie...Ver mu a užívaj si ŽIVOT. Život je len cesta! Dnes ži !!! 

Zvedavý cencúľ 

 Na zelených úbočiach alpských vrchov pod vyčnievajúcim bralom mal divý zajac svoju skrýšu. Cencúle, ktoré hrdo viseli pri vstupe do jeho brlohu, sa na neho celé hodiny so závisťou pozerali, ako spí zahalený do svojho bieleho kožúška. Koncom zimy na skale nad brlohom visel už len posledný cencúľ a tvrdohlavo sa jej držal.

 "Kedy sa konečne rozhodneš a odídeš?" spýtal sa ho najbližší smrek. 

"Ja neodídem, zostávam. Celú zimu som počúval, ako všetci ospevovali jar a jej farby, leto a jeho slnečný svit, vietor ako pohladenie, radosť kvetov aj trávy a čisté priezračné nebo... Prečo by som práve ja nemal spoznať toľko nádherných vecí? Rozhodol som sa, že tu zostanem až do jari, možno až do leta!" 

Keď sa vzduch začal zohrievať, cencúľ sa so suchým praskotom odtrhol a padol do priehlbiny v skale, do ktorej nesvietilo slnko. Odtiaľ bude môcť pohodlne pozorovať očakávané predstavenie. Pri dopade pod ním čosi cinklo. "Prepáčte, nevidel som vás. Ak dovolíte, predstavím sa. Som cencúľ. Posledný zimný cencúľ." "Veľmi ma teší. Ja som náboj z poľovníckej pušky. Som výbornej značky a, samozrejme, ostrý. 

A tu som len nešťastnou náhodou. Poľovník ma stratil počas poľovačky. Zajac môže ďakovať nebu, lebo keby mal dočinenia so mnou, už by bolo po ňom!" Bol to veľmi pyšný a krutý náboj a na všetko sa pozeral z pohľadu nábojov. "A čo vám zajac urobil?" "Nič mi neurobil. Nemal sa narodiť ako zajac. 

Ja ho zabijem!" Vzduch bol stále príjemnejší, zajac sa potuloval po okolí a hľadal potravu. Cencúľ musel vynaložiť veľkú námahu, aby sa neroztopil. Usiloval sa čo najviac pritlačiť na dno skalnej priehlbiny. Za každú cenu chcel vidieť kvitnúce rododendrony, alpské hviezdy, jemnú zeleň čerstvej trávy, priezračné belasé nebo a žiarivé slnko. Keď sa raz ráno zobudil, náboj bol preč. 

V pôde okolo skaly boli čerstvé stopy mužských topánok. Popoludní medzi horami zaznela ozvena výstrelu. Podvečer sa z posledných síl do brlohu vrátil zajac. Bol postrelený a krvácal. 

Cencúľ, ktorý toľko nocí bdel nad zajacom, bol dojatý. "Som smädný," zastonalo úbohé zviera a upadlo do mdlôb. Cencúľ viac nepotreboval počuť. Odkotúľal sa na okraj priehlbiny na skalu, ktorú zohrialo slnko, a rýchlo sa začal topiť. Osviežujúce kvapky padali zajacovi na ranu aj na vysušenú papuľku. 

"Kto to tam hore plače?" zajachtal prekvapený zajac, keď sa po chvíli začal preberať. No cencúľ už nemohol odpovedať. Už bol celkom roztopený a ani nepomyslel na alpské hviezdy, ani na to, že ešte nezakvitli rododendrony, že obloha ešte nebola jasná a modrá. Už vôbec nemyslel na to, čo malo byť na pohľad krásne, veľmi krásne. "Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15, 13) 

Zdroj: Bruno Ferrero: Nebo v našom dome 

Naše srdce nech sa stane malým Betlehemom, kde by sa narodil malý Ježiš

Ak nedokážeme pochopiť, prečo niektorí ľudia nemajú radi Vianoce, skúsme sa porozprávať s...
S mladým mužom, ktorý odišiel študovať do zahraničia ďaleko od rodiny a nemôže cestovať na sviatky domov...

S rodičmi, ktorí prišli o dieťa...

So slobodnou matkou, ktorá nemá dosť peňazí na darčeky pre svoje deti...

S otcom rodiny, ktorý prišiel o prácu.

So starčekom, ktorý je sám a jeho jedinou spoločnosťou je televízia alebo rádio.

S babičkou, ktorá žije v opatrovateľskom dome a jej príbuzní ju nenavštevujú...

S pacientom na nemocničnom lôžku...

S dcérou, ktorej matka pre Alzheimera už nespoznáva ju ani jej rodinu...

S človekom, ktorý stratil svojho životného partnera, otca, matku, brata, niekoho veľmi výnimočného v jeho živote...

S tulákom, ktorý trpí zimou, hladom a osamelosťou...

Nie, Vianoce nie sú pre mnohých najlepším obdobím roka, aj keď by sme to tak veľmi chceli...

Existuje veľa ľudí, ktorí čelia rôznym situáciám, ktoré narušili ich duševné zdravie.

Sú mnohí, ktorí bojujú, aby sa dostali dopredu, ale smútok ich chytí a hodí späť. Každá situácia je iná, individuálna a spôsob, ako sa s ňou vyrovnať, nie je rovnaký...
Namiesto toho, aby sme súdili toho, kto nevyvesil svetielka alebo neurobil stromček, radšej sa opýtajme sami seba, čo môžeme urobiť alebo povedať, aby sme ho rozveselili. Určite to bude ten najlepší darček, aký mu môžeme dať. A bez toho, aby sme o tom vedeli, môžeme dokonca zachrániť život...

V tomto vianočnom období nech najviac nesvietia svetielka, ale skôr ľudskosť. A tým najlepším darčekom nech je spolupatričnosť, empatia, pokoj, objatia, vľúdne slovo, čas venovaný druhému.

Teraz je čas, aby sme otvorili svoje srdce a prijali malého Ježiša s láskou. Ježiš prichádza do našich vzťahov, do našich rodín, Ježiš chce byť s nami. Každý rok slávime vianočné sviatky a pripomíname si Božie narodenie. Ježiš sa narodil na tom najhoršom mieste medzi zvieratami v maštali a zomrel najhoršou smrťou na kríži medzi zločincami. Aký paradox: Boží syn prišiel na tento svet a ľudia ho neprijali a neskôr na smrť odsúdili. Ježiš už nepotrebuje Betlehemskú maštaľku ani nejaký dom, ale naše čisté a pokorné srdce. Aby sa malý Ježiš mohol narodiť v našom srdci, je potrebné:

- aby sme mali čisté srdce a posväcujúcu milosť,

- aby si ľudia navzájom odpustili a podali ruky,

- aby sme pravidelne čítali evanjelium, zachovávali vo svojom srdci a podľa neho aj žili,

- aby sme nenechali nikoho vo svojej blízkosti opusteného,

- aby sme mali vo svojom srdci vnútorný pokoj a tento pokoj šírili tam, kde vládne nenávisť,

Nemám čas! Vážne?

"Nemám čas!" Počujeme to zovšadiaľ – od druhých i vo svojom vlastnom vnútri. Je to ako zhubný nádor dnešnej doby. Čo s tým? 

Nie je to pravda! Máme predsa k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne. A dokonca sme na tom všetci rovnako, niet v tomto zmysle medzi nami boháčov ani chudobných. Čas plynie a my máme vždy k dispozícii prítomný okamih na to, aby sme sa rozhodli, čo s ním urobíme. Prečo teda pociťujeme nedostatok času? Prečo sa neraz naň vyhovárame?

Nemožno stihnúť všetko!

Denne sme vystavení množstvu ponúk, ktoré k nám prichádzajú zvonka i z nášho srdca. Jestvuje naozaj veľa spôsobov, ako a čím možno naplniť svoj čas. Ak by sme sa usilovali zapojiť sa do všetkého, čo si akýmkoľvek spôsobom robí nárok na náš čas, náš život by sa stal behom o prežitie. Pobehovali by sme od jednej úlohy k druhej, od jednej položky v kalendári k ďalšej, s vyplazeným jazykom a neraz i z posledných síl, bez toho, aby sme si práve prežívaný okamih naplno vychutnali, naozaj ho prežili, zakúsili.

Výsledkom takéhoto narábania s časom by bolo len vyčerpanie a vnútorná prázdnota. Musíme si teda vyberať! Kvalita nášho života závisí práve od tohto rozhodovania: Čomu dám prednosť? Do čoho sa vložím? Do akej hĺbky vstúpim? Čo opomeniem a čomu sa, naopak, budem starostlivo venovať?

Investovať svoj čas múdro!

Je nevyhnutné poznať svoj rebríček priorít a vedieť ho prehodnotiť spôsobom, ktorý bude odrážať to, kam sa chcem v živote dostať. Chcem iba prežiť? Chcem si iba užívať? Alebo chcem dozrievať pre plnosť? Ak je náš cieľ v nebi, potom by sa na prvých priečkach nášho rebríčka hodnôt malo vynímať to, čo nám nemôže vziať smrť. Všetko ostatné sa totiž pominie. Čo je teda dôležitejšie ako starostlivosť o našu dušu? Čo je prednejšie ako náš vzťah s Pánom a s ľuďmi okolo nás? Na čom by nám malo záležať viac ako na tom, aby v našom srdci bola a rástla láska?

Prepáč mami, teraz nemám čas!

Mami, už mám vlastnú rodinu, nemám čas na teba! Poznajú to mnohé rodiny. Čo je však veľmi bolestné pre každého rodiča. Nebuďme sebeckí... Ako bude táto veta znieť vo vašich ušiach, milé deti, od vašich detí?

Vyhýbať sa pravidelným návštevám mamy/otca/rodiča – pokiaľ nebývame veľmi, veľmi ďaleko, odkladať jej návštevu, nájsť si milión a jeden dôvod, prečo nemôžeme prísť, je prinajmenšom úbohé. Niekedy na vás zanevrie, ale väčšinou nie, pretože sa zmierila s tým, že už vo vašom živote nezastáva dôležité miesto. 

Chápe, že vypiť si s niekým je pre vás dôležitejšie ako káva s ňou. Nemôže ponúknuť vzrušenie, nejaký milostný príbeh, klebety a ohováranie vašich "nepriateľov". Aj keď jej úloha nie je reálne dôležitá, skončili ste ju bezdôvodne. Neexistuje dostatočne dobrá výhovorka, prečo nenavštíviť mamu a nemať stále čas. 

Áno máme čas, len nie pre ňu. Rozhodli sme sa zabudnúť na to, že ona na nás mala vždy čas. Bude to zaznamenané ako plus tam, kde sa to počíta – v srdci a duši.

Miluj svojich rodičov, 

lebo ich hodnotu pochopíš len vtedy, 

keď ich stolička zostane prázdna. 

                                                                       Zdroj: slovoplus.sk, web

Na všetko človek príde časom.

Čo stratil, čo získal,

čo ho posilnilo, kto pri ňom skutočne stojí a kto hral len prázdnu hru,

že jazvy na srdci nie sú slabosťou, ale odrazom toho,

že nám niekedy na niečom veľmi záležalo,

že skutoční priatelia sa nemenia zo dňa na deň,

že možno jediné východisko, ako sa zbaviť bolesti je odísť,

že to skutočné veľké nosíme v sebe,

že nie všetko je také aké sa na prvý pohľad zdá a treba sa naučiť vidieť veci také, aké v skutočnosti sú,

že možno človek, ktorý má ten najkrajší úsmev, ma tú najväčšiu bolesť,

že všetko je to o prítomnom okamihu, lebo ten je teraz, že minulosť nezmeníme,

že niekedy sekunda je dôležitá,

že nikdy netreba súdiť iných, pokiaľ nepoznáme dôvody ich konania,

že skôr sa učme chápať ako súdiť...

Učme sa byť ľuďmi s veľkým srdcom.

Skôr ako zomrela vo veku 40 rokov, svetoznáma dizajnérka Chrisda Rodriguez napísala:

1. Najdrahšie auto na svete som mala v garáži, ale teraz musím jazdiť na vozíku.

2. V mojom dome sú všelijaké šaty, ale teraz je moje telo zabalené do malej handričky z nemocnice.

3. V banke mám veľa peňazí, ale teraz už nič nepoužívam.

4. Môj dom bol ako hrad, ale teraz spím na dvoch nemocničných posteliach.

5. Bola som u siedmich holičov, aby som si dala spraviť vlasy a teraz nemám žiadne vlasy.

6. Súkromným lietadlom môžem lietať kamkoľvek, ale teraz potrebujem asistentov, aby som sa dostala k bráne nemocnice.

7. Mohla by som zjesť všetko, čo si zmyslím, ale teraz mám diétu dve kapsule denne a večer pár kvapiek slanej vody. 

Tento dom, toto auto, toto lietadlo, tieto peniaze, prehnaná sláva, nič mi nebude prospešné. Nič z toho ma nepoteší. "Nie je nič reálnejšie ako smrť." A tak na konci dňa je to všetko o tom byť zdravý. Tešte sa zo všetkého, aj z najmenších vecí - nič vám v živote neunikne.

SV = V + D - Z

Priatelia, toto je vzorec svätosti. Čiže svätosť znamená: byť veselý + dobrý – zlý.
Don Bosco raz kázal o svätosti a hovoril o nej asi takto: "Viete, stať sa svätým nie je vôbec ťažké. Ba naopak, je to ľahké. Len treba chcieť."
Keď to Dominik počul, pevne sa rozhodol: "Za každú cenu sa chcem, ba musím stať svätým!" Myslel si, že to dosiahne zvláštnym umŕtvovaním. A tak začal konať. Dával si do postele polená, do topánok kamenčeky, rozdával svoje jedlo druhým… Našťastie to don Bosco zbadal a múdro ho usmernil: "Počúvaj Dominik… Je pekné, že sa chceš stať svätým, ale musíš ísť na vec trochu inak."
"A čo by ste mi poradili? Veľmi túžim byť svätý," otvoril srdce mladík svojmu duchovnému otcovi a skoro ani nedýchal, taký bol zvedavý na rady skúseného kňaza. A ten pokračoval: "Recept na svätosť je jednoduchý: Plň si povinnosti a slúž Pánovi v radosti."
"Len toľko?," zaradoval sa Dominik. Rada sa mu zapáčila a začal sa podľa nej riadiť. V praxi to vyzeralo veľmi jednoducho: S radosťou si plnil všetky svoje povinnosti.

Jedného dňa sa malý chlapec opýtal svojho múdreho dedka: ,,Dedko, povedz mi, čo je najsilnejšie na svete?" Dedko odpovedal: ,,Vieš vnúčik môj, na svete je osem silných vecí."

,,Železo je silné, ale zmäkne v ohni."

,,Oheň je silný, ale uhasí ho voda."

,,Voda je silná, ale odparí sa do oblakov."

,,Oblaky sú silné, ale rozfúka ich vietor."

,,Vietor je silný, ale zastavia ich hory."

,,Hory sú silné, ale zdolá ich človek."

,,Človek je silný, ale zdolá ho smrť."

,,Takže najsilnejšia je smrť," vykríkne chlapec.,,Nie!!! smrť nie je najsilnejšia" odpovie dedko...,,

Najsilnejšia je láska ... totiž tá prekoná aj smrť."

Dedko, ako sa dá stratiť život ?
Život sa dá stratiť mnohými spôsobmi. Život strácaš, keď chceš žiť životy druhých a nie svoj.

Strácaš ho, keď kritizuješ chyby druhých a nezlepšuješ tie svoje.

Strácaš ho, keď každú chvíľu ľutuješ, že si v niečom zlyhala nehľadáš riešenia, ako uspieť.

Strácaš ho, keď tráviš čas závisťou druhých a nepracuješ na sebe.

Strácaš ho, keď sa sústredíš iba na negatívne veci a prestaneš si užívať tie dobré.

Život sa nestráca, keď prestaneš dýchať, ale keď prestaneš byť šťastný... 

Jeden muž dlhé roky pracoval vo veľkej stavebnej firme. Riaditeľ ho raz oslovil, aby postavil ukážkovú vilu podľa svojej chuti. 

Mohol si vybrať miesto, ktoré sa mu bude najviac páčiť, a pri stavbe nemusí hľadieť na výdavky.

Muž sa dal čoskoro do práce. Keď však videl "slepú dôveru" svojho zamestnávateľa, podľahol pokušeniu obohatiť sa. Použil podradný materiál, zamestnal neskúsených a neodborných ľudí za nízku mzdu, a takto ušetrené peniaze si dávala do vlastného vrecka.

Keď bola stavba hotová, riaditeľ usporiadal slávnosť. Muž odovzdal riaditeľovi kľúč od práve skolaudovanej vily. Riaditeľ mu ho však hneď vrátil, stisol mu ruku a povedal: "Túto vilu prijmite ako dar na znak úcty a vďačnosti nielen mojej, ale celej našej firmy."

Raz odovzdáme kľúč nášho života tomu, od ktorého sme ho dostali. A on nám na oplátku odovzdá večný život, ktorý bude dokonalým obrazom tohto pozemského. Preto zodpovedne pracujme na tom, aby bol kvalitný a hodnotný. 

SEDEM tajomstiev Eucharistie

Nechodím do kostola, pretože tam chodí môj sused, o ktorom viem, že robí zle....

Nechodím do kostola, kvôli kňazovi....

Nechodím do kostola, lebo....načo tam pôjdem?

Tieto a iné výhovorky, pred Pánom Bohom neobstoja! My ľudia, máme tendenciu si ospravedlňovať svoje "hriechy" , sebe vieme všetko ospravedlniť ale druhému "nedarujeme" nič.

Pre nás kresťanov nemá byť vzorom náš sused, náš kňaz, náš kolega, naša rodina, ....My sme všetci hriešni! Oni nie sú dôvodom, aby sme chodili do kostola. Pre nás má byť vzorom Kristus! A preto je priam žiadúce chodiť do chrámu, aby sme čerpali posilu do života zo živého Krista. Kristus je ten pravý dôvod!

Prvé Tajomstvo: Eucharistia je živá

Eucharistia je živá! Keby sa cudzinec, ktorý nevie nič o Eucharistii, pozeral ako ju prijímame, vari by to vedel? Keď pristupujeme k Eucharistii, vyzerá to tak, že veríme, že ideme do svojho tela prijať živú osobu, Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka?

Keď ideme prijať Eucharistiu, nejedenkrát to tak vyzerá, ako by sme čakali v rade v obchode. Sme nedočkaví, rozptýlení, rozmýšľame čo nás čaká doma, čo treba urobiť, ba nejedenkrát sa aj medzi sebou rozprávame.

"Ach, ako ma bolí, že duše sa vo svätom prijímaní tak málo spájajú so mnou. Čakám na duše, a ony sú voči mne ľahostajné. Milujem ich tak nežne a úprimne, a ony mi nedôverujú. Chcem ich zahrnúť milosťami-ony ich nechcú prijať. Zaobchádzajú so mnou ako s niečím mŕtvym, a predsa mám srdce plné lásky a milosrdenstva" (Denníček sv. Faustíny, 1447)

Hostia, ktorú prijímame nie je vec! Nie je to oblátka, ani chlieb! Je to osoba – a On žije!

Naopak, niekedy v kostoloch vidíme, že si veriaci kľakne pred prijatím Eucharistie. To však nie je potrebné ani žiadúce.

Posvätná kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí vysvetľuje: "Cirkev vždy od veriacich vyžadovala rešpekt a úctu k Eucharistii vo chvíli, keď ju prijímajú" (Inaestimabile Donum, )

Rozlišuje sa vonkajší a vnútorný postoj pri prijatí Eucharistie. Vonkajší postoj má byť zameraný na úctu a plnú sústredenosť na to, že sa idem stretnúť so živým Kristom. Vnútorný postoj je vyjadrený do akého srdca prichádza živý Kristus.

Eucharistia nie je vec. Nie je to mŕtvy predmet. Keď ho prijímame a toto si uvedomujeme, budeme žiť plnšie a so sv. Pavlom môžeme povedať : "Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus"

A Katechizmus Katolíckej cirkvi dodáva:

"Pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína je opravdivo, skutočne a podstatne prítomný sám živý a oslávený Kristus" (KKC 1413).

Zamyslime sa, nie je to dostatočný dôvod chodiť na sv. omšu do kostola? 

Druhé Tajomstvo Eucharistie: Kristus nie je sám

Keď sa Kristus pre nás sprítomní v Eucharistii, nie je sám. Neviem, čo ste sa učili vy na hodinách náboženstva, čo ste počuli v homíliách pri sv. omši , či ste si niekedy uvedomili túto skutočnosť, že Kristus sa v Eucharistii nesprítomňuje sám.

Ako teda máme chápať Kristovu prítomnosť v Eucharistii?

Slovami konsekrácie sa Kristovo telo naozaj sprítomňuje pod spôsobom chleba a Kristova krv sa naozaj sprítomňuje pod spôsobom vína.

ALE! Krista nemôžeme rozdeliť! Tam, kde je jeho telo, tam musí byť aj jeho krv. A tam, kde sú jeho telo a krv, tam musí byť aj jeho ľudská duša a božská prirodzenosť. Aby teológovia vysvetlili túto úplnú Kristovu jednotu osoby s dvomi neoddeliteľnými prirodzenosťami, používajú výraz koexistencia. Slovami "toto je moje telo" sa sprítomňuje Kristovo telo. Koexistenciou sa jeho krv, ľudská duša a božská prirodzenosť sprítomňuje s jeho telom. Podobne slovami "toto je moja krv" sa sprítomňuje Ježišova krv a koexistenciou sa jeho telo, ľudská duša a božská prirodzenosť sprítomňuje s jeho krvou.

Čiže Cirkev učí, že každá čiastočka, ktorá vyzerá ako chlieb, obsahuje celého Krista a každá kvapka, ktorá vyzerá ako víno, obsahuje celého Krista.

"Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí" (KKC 1377)

Preto nemusíme prijímať sväté prijímanie pod obidvomi spôsobmi, inými slovami, pod spôsobom chleba a vína. Ak prijímame pod jedným zo spôsobov, prijímame celého Krista. Celého Krista- v jeho úplnej ľudskej prirodzenosti a jeho úplnej božskej prirodzenosti.

Kňaz sa modlí k Otcovi na konci úvodnej modlitby sv. omše: "Prosíme o to skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov." V nebi Kristus žije a kraľuje s Otcom a Duchom Svätým.

Kristus nezanechal nebo, aby bol prítomný v Eucharistii. A jeho prítomnosť v Eucharistii sa nelíši od jeho prítomnosti v nebi. Po celom svete je veľa konsekrovaných hostií, ale Kristus sa nerozmnožuje, aby bol prítomný na všetkých tých miestach. Existuje len jeden Kristus, len jedna Kristova prítomnosť, len jeden spôsob Kristovej existencie: "Jedinečná a nerozdeliteľná prítomnosť Pána osláveného v nebi sa nerozmnožuje, ale sprítomňuje sa vo sviatosti na mnohých miestach zeme, kde sa slávi sv. omša"

Čo to znamená? Znamená to, že keď prijímame sv. prijímanie, vstupujeme do spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou.

Cirkev k tomuto učeniu pridáva aj princíp spoluprebývania (latinsky circumincessio, grécky perichoresis) vzájomnej prítomnosti troch božských osôb – každá je prítomná v tej druhej bez toho, aby prestala byť odlišná.

"Božia jednota je trojjediná...Pre túto jednotu je Otec celý v Synovi a celý v Duchu Svätom. Duch Svätý je celý v Otcovi a celý v Synovi" (KKC 254,255)

Akí vďační by sme mali byť za tento úžasný dar Eucharistie, skrze ktorý nám Boh dáva život Trojice!

S akým úžasom a radosťou by sme mali spievať so v. Katarínou Sienskou: "Vari nestačilo, že si nás stvoril podľa svojho obrazu a podoby a znovuzrodil si nás milosťou skrze krv svojho Syna? Bolo potrebné, aby si nám dal aj Najsvätejšiu trojicu za pokrm pre naše duše?"

Tretie Tajomstvo Eucharistie – existuje len jedna svätá omša

Je isté, že práve teraz niekde vo svete kňaz slúži sv. omšu. A môžu sa v mnohom líšiť. Dávame prednosť istým druhom sv. omší pred inými až do takej miery, že sa rozliadame, aby sme našli sv. omšu, ktorá nám najviac vyhovuje. Zaujíma nás...Kto slúži sv. omšu? Kto má kázeň? Kto hrá? Ako sa rozdáva sv. prijímanie? Ako dlho to bude trvať?

Niektorí z nás, osobitne tí, čo môžu chodiť denne na sv. omšu, sa jej dokonca zmocňujú a každú sv. omšu považujú za svoju osobitnú.

Pre kňazov tu hrozí isté riziko z povolania. Zvyknete si na svoj kostol, svojich ľudí, svoj štýl. Niektorí kňazi si dokonca prisvojujú právo prispôsobiť text liturgie. Menia znenie, aby bola sv. omša zmysluplnejšia. Sv. omša sa stáva fórom pre ich individuálne charizmy, nápady, pocity, presvedčenie, aby mohli zdôrazňovať to, čo považujú za najdôležitejšie.

Katechizmus Katolíckej cirkvi vysvetľuje, že pre posvätnosť liturgie

"nemožno nijaký sviatostný obrad meniť ani s ním manipulovať podľa ľubovôle vysväteného služobníka alebo spoločenstva. Ani sama najvyššia autorita Cirkvi nemôže liturgiu meniť podľa svojej ľubovôle, ale iba v poslušnosti viere (oboedientia fidei) a v posvätnej úcte k tajomstvu liturgie" (KKC 1125)

Kňaz svojím vysvätením nie je oprávnený len reprezentovať Krista, ale jedinečne a sviatostne sa s ním stotožňuje:

Kňaz obetuje sv. omšu in persona Christi, to znamená viac než obetovanie , "v mene" alebo "namiesto" Krista. In persona znamená, v konkrétnom sviatostnom stotožnení s "večným Veľkňazom" , ktorý je pôvodcom a hlavným podmetom tejto svojej obety. A v tejto obete nikto nemôže zaujať jeho miesto.

Pri slávení Eucharistie kňaz nerecituje svoju sv. omšu ale skrze toto úplné a osobné stotožnenie sa s Kristom dokáže sprítomniť jednu večnú sv. omšu.

Nezabúdajme! Ako vysvetľuje Katechizmus, naša pozemská liturgia "je účasťou na nebeskej liturgii" . Každá sv. omša nám dáva

"ochutnať tú nebeskú liturgiu....kde sedí Kristus po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku, s celým zástupom nebeského vojska spievame chválospev na slávu Pánovi" (KKC 1090)

Aká úžasná skutočnosť! Svojím slávením sv. omše v našom farskom kostole sa kedykoľvek a kdekoľvek "spájame s nebeskou liturgiou a očakávame večný život" (KKC 1326) Naša účasť na sv. obeti nám umožňuje prekonať hranice času a miesta a "spája nás už teraz s Cirkvou v nebi, Preblahoslavenou Pannou Máriou a svätými" (KKC 1419)

Nie sme účastní len na sv. omši. Spájame sa s celým nebo a zemou a slávime jednu večnú liturgiu!

Keď toto vieme....ešte stále sú pre nás dôležité otázky kto slúži sv. omšu? Príp. koľko bude trvať? Sv. omša je pre nás nezaslúžený dar.

Štvrté tajomstvo – Nielen jeden zázrak

Abrakadabra! Voda sa mení na víno. Abrakadabra! Malomocný je uzdravený. Abrakadabra! Mŕtvy ožil. Nie takto to nefunguje ...ALE!

Zamýšľali ste sa nad zložitosťou konkrétnej premeny?

Pápež Lev XIII., ktorý vo svojej encyklike o Eucharistii napísal:

"Naozaj v nej sú obsiahnuté v pozoruhodnej bohatosti a rôznych zázrakov všetky nadprirodzené skutočnosti."

Sú to silné vety! Eucharistia je oveľa viac, než dokážeme pochopiť. V istom zmysle obsahuje "všetky nadprirodzené skutočnosti" a nielen prostredníctvom jedného zázraku, ale prostredníctvom "rôznych zázrakov". Pri slovách konsekrácie, ako to otec Frederick Faber vysvetľuje vo svojej nádhernej knihe Najsvätejšia sviatosť, dochádza

"k niekoľkým oslnivým zázrakom, každý je úžasnejší než stvorenie sveta z ničoho."

Tieto oslnivé zázraky neprichádzajú postupne, jeden po druhom, ale skôr naraz. Otec Faber vysvetľuje:

"Tu nie je postupnosť: v jednej a tej istej chvíli sa dejú všetky tieto zázraky."

Aké sú všetky tie zázraky, ktoré sa dejú naraz a každý je úžasnejší než stvorenie sveta? Nemyslím si, že budeme poznať úplnú odpoveď na túto otázku prinajmenšom tu na zemi. Ako píše sv. Faustína: "Zázraky milosrdenstva sú nepreskúmateľné, nepreskúma ich ani hriešnik, ani spravodlivý."(Denníček, 1215)

Nie je však podstatné, aby sme dokázali vytvoriť zoznam týchto "rôznych zázrakov" a úplne ich pochopiť. Keď uznávame zložitosť eucharistického tajomstva a uvažujeme o tom, čo z týchto zázrakov dokážeme zachytiť, môžeme si lepšie uvedomiť, aký veľký dar sme dostali.

Sv. Tomáš Akvinský to potvrdzuje a vysvetľuje, že Eucharistia obsahuje "celé duchovné bohatstvo Cirkvi", a teda je "cieľom všetkých sviatostí".

Eucharistia je, prameň a vrchol celého kresťanského života (Lumen Gentium), Ostatné sviatosti...úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharisti obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi. (Presbyterorum ordinis) (KKC 1324)

Vďaka, Pane, za zázraky, ktorými nám dávaš tento dar, ktorý zahŕňa všetko, a za zázraky, ktoré v nás robíš, keď ho prijímame, a "napĺňaš nás každým nebeským požehnaním a pokojom" (KKC 1402)

Piate tajomstvo – viac než prijímanie

Všimli ste si, že slová nám často môžu byť na prekážku. Obmedzujú naše chápanie toho, o čom chceme uvažovať. Prijímať je jedným z takých slov. Na začiatok sa môžeme inak pozrieť na samotné slovo prijímanie (communio). Doslova znamená "jednota s" alebo "úplný". Keď sa používa na označenie sviatosti Eucharistie, naznačuje podobnú jednotu s tým, čo sa uskutočňuje vo sviatosti manželstva, kde sa "dvaja stávajú jedným telom".

Ako vysvetľuje Katechizmus, Eucharistia sa nazýva svätým prijímaním, "lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo" (KKC 1331).

Sv. Cyril Jeruzalemský používa veľmi dobrý obraz, aby nám vysvetlil toto úzke spojenie, ku ktorému nás Eucharistia pozýva:

"Vhoďte roztavený vosk do roztaveného vosku a jedno do druhého prenikne dokonale. Takisto keď prijímame telo a krv Kristovu, zjednotenie je také, že Kristus je v prijímateľovi a on v Kristovi."

Ako sa správne pripraviť ? Katechizmus predkladá niekoľko minimálnych požiadaviek:

• Spytovať si svedomie
• Ak sme si vedomí ťažkého hriechu, musíme ísť naprv na sv. spoveď, až potom na prijímanie
• mali by sme uvažovať o svojej nehodnosti a s dôverou prosiť o Božie uzdravenie: "Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie
• mali by sme zachovávať pôst predpísaný Cirkvou
• mali by sme sa uistiť, že naše telesné správanie vrátane gest a oblečenia prezrádza úctu, slávnosť a radosť tejto chvíle, keď bude Kristus naším hosťom.

Sv. František z Assisi v nádhernej meditácii o Eucharistii povzbudzoval svojich bratov, aby vstúpili do spoločenstva s rovnakým úplným a pokorným sebadarovaním:

"Pozrite sa na Božiu pokoru, bratia, a vylejte si pred ním svoje srdcia! Pokorte sa, aby vás povýšil! Nič si nenechávajte pre seba, aby ten, kto sa vám úplne dal, mohol vás úplne prijať!"

Sv. Páter Pio, svätorečený 16.júna 2002, napísal:

"Keď sa skončila sv. omša, ostal som pri Ježišovi a vzdával som vďaky. Ó, aký sladký bol rozhovor s rajom! Bolo to také, že aj keby som vám to chcel povedať, nedokážem...Ježišovo srdce a moje srdce – dovoľte mi použiť výraz – boli zliate. Neboli to už dve bijúce srdcia, ale len jedno. Moje srdce zmizlo ako kvapka vody v oceáne. Ježiš bol jeho rajom, jeho kráľom. Moja radosť bola taká intenzívna a hlboká, že som to už nezniesol a slzy šťastia mi stekali po lícach."

Šieste tajomstvo – každé prijímanie je iné

Napadlo vám už niekedy, či je na dnešnom sv. prijímaní niečo iné ako na včerajšom, príp. zajtrajšom?

V predchádzajúcich piatich kapitolách sme spoznali úžasné veci, ktoré nám chce Kristus darovať pri sv. prijímaní, ako nás chce zaplaviť zázračnými milosťami a žiť v nás tak, ako my žijeme v ňom. Ale pozor! Nič z toho sa nestane, ak nemáme správny postoj! "Pri falošnom človeku," píše sv. Tomáš Akvinský, "sviatosť neprináša žiaden úžitok." Je to veľmi silný výrok. Však? Do popredia vstupuje otázka: Kto je falošný človek?

Odpoveď nám dáva sv. Tomáš Akvinský :

"Sme falošní, keď naše vnútro nie je v súlade s tým, čo vyjadrujeme navonok. Sviatosť Eucharistie je vonkajší znak, že Kristus sa vteľuje do toho, kto ho prijíma, a on do Krista. Človek je falošný, ak vo svojom srdci netúži po tomto zjednotení a ani sa neusiluje odstrániť prekážky tejto jednoty. Kristus teda neostáva v ňom a ani on neostáva v Kristovi."

Sv. Augustín opakuje toto povzbudenie a zdôrazňuje, že naše sv. prijímanie má byť klaňaním sa Bohu, ktorého prijímame. No ani on netvrdí, že by sme sa mali báť prijímať. Naopak, veľmi nás povzbudzuje, aby sme nielenže prijímali, ale prijímali každý deň:

"Nech nikto neje Kristovo telo skôr, než sa mu pokloní..."

Nemali by sme sa teda báť prijímať, no mali by sme sa rozhodnúť, že budeme prijímať správne. Počas sv. omše jedna z predpísaných modlitieb pre kňaza pred sv. prijímaním hovorí o povedomí o možných dobrých alebo zlých účinkoch prijímania, pričom nám dáva model postoja, aký by sme mali pri sv. prijímaní zaujať.

Obsahuje osobné vyznanie viery, že Ježiš Kristus je Pán: láskavý, milosrdný a skutočne prítomný v Eucharistii. Keďže sviatosť sa bude prijímať v tomto duchu viery, modlitba obsahuje aj prosbu, aby sviatosť priniesla uzdravenie a nie odsúdenie,

Pane Ježišu Kriste, nech mi prijatie tvojho tela a krvi neslúži na odsúdenie a zatratenie, ale pre svoju dobrotu nech mi ochraňuje a uzdravuje dušu i telo.

Siedme tajomstvo- neexistujú obmedzenia, koľkokrát môžeme prijímať

Na začiatok je dôležité, aby sme to správne pochopili.

"Spôsob prijímania tejto sviatosti je dvojitý, duchovný a sviatostný."

Sv. Tomáš Akvinský

Sviatostné požívanie je vtedy, keď prijímam aspoň s určitým povedomím o tejto sviatosti a mám v úmysle ju prijať. Duchovné požívanie je vtedy, keď sviatostné požívanie sprevádza skutočná túžba po zjednotení s Kristom. Takto prijímam nielen sviatosť, ale aj sviatostný účinok, ktorým sa duchovne spájam s Kristom v láske a viere.

Áno, existujú obmedzenia v súvislosti s tým, koľkokrát môžeme prijímať Eucharistiu sviatostne, ale neexistujú obmedzenia v súvislosti s tým, koľkokrát ju môžeme prijímať duchovne.

Pravidelné sviatostné prijímanie sa nedá nahradiť. Naše duchovné prijímanie musí mať vždy za cieľ sviatostné prijímanie. Ako vysvetľuje sv. Tomáš Akvinský, duchovné prijímanie nie je len túžba byť pri Bohu. Ide o to, že človek uverí v Krista s túžbou prijať túto sviatosť. Neznamená to len duchovne sa živiť Kristom, ale aj duchovne sa živiť z tejto sviatosti.

Svätí nám chcú povedať, že by sme svoje spojenie s Kristom v Eucharistii nemali obmedzovať na sviatostné prijímanie raz do týždňa alebo aj do dňa. Potrebujeme živú Kristovu prítomnosť v našom živote v každej chvíli, aby nás živil a chránil od hriechu. Je potrebné pravidelne si obnovovať svoj vzťah k nemu, najmä vtedy, keď cítime, že sa od neho vzďaľujeme. Kristus nie je prítomný v tejto sviatosti len počas sv. omše! Eucharistia je neustále naplnenie Kristovho evanjeliového prisľúbenia, že ostane s nami:

"Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta."

Dobrota a vďačnosť. 

 Ruský spisovateľ Ivan Turgenev napísal poviedku, ktorá hovorí, že v nebi sa stretli všetky cnosti. Boh ich po jednej pozýval k sebe, a tak ich navzájom predstavoval. Ukázalo sa, že cnosti sú priateľky a dobre sa poznajú. Iba dve sa nepoznali a nikdy sa nestretli. Bola to dobrota a vďačnosť. Život nám dáva za pravdu, že za našu dobrotu často nepocítime žiadnu vďačnosť. 

 Aj na ceste do Jeruzalema sa u malomocných stretli dobrota a vďačnosť, a až na jediného Samaritána sa obišli, ako cudzie. Desať malomocných prosilo Ježiša o uzdravenie a on ich vyslyšal. Ani sa ich dokonca nedotkol, iba im prikázal, aby sa ukázali kňazom. V tých časoch iba kňazom pripadala zodpovedná úloha vyhlásiť postihnutého malomocenstvom za nečistého a uzdraveného za očisteného. Cestou ku kňazom sa všetci uzdravili, ale iba jeden jediný sa vrátil, aby Ježišovi poďakoval. Ostatní deviati to nepovažovali za potrebné. Prečo? Vďačnosť je prejavom slušného človeka a dobrého kresťana katolíka. Naša vďačnosť by mala mať dva ciele: Boha a ľudí. Tu by iste vedeli veľa rozprávať rodičia, ako to často býva s vďačnosťou ich detí. Už dokonca malé deti sa správajú dvojako: jedni, keď dostanú darček, najskôr sa zaň poďakujú, a až potom sa mu venujú, druhí si darček zoberú a rodičov si ani nevšimnú. 

Prví vidia nielen dar, ale aj dobrotu rodičov, ktorá im ho nachystala. Rodičia zasa vnímajú, že dieťa nie je chamtivé a za každú maličkosť vie byť vďačné. 

Druhí zasa svedčia o tom, že rodičia ich nevychovávajú správnym smerom a vedú ich k egoizmu. Vďačnosť však má byť na perách a v srdci aj u dospelých ľudí. Buďme však úprimní, je tomu tak? Dokážem byť vďačný? Nebojme sa, vďačnosť sa nemusí prejavovať dajakými veľkými darmi, ona sa skladá z drobností. Vďačnosť, to je aj úsmev, dobré slovo, dobrý príklad… 

Nezabúdajme byť vďační manželovi, manželke, kolegom, spolužiakom, priateľom… Buďme však vďační aj voči Bohu. Veľmi dobre to chápali prví kresťania. Svätú omšu volali Vďakyvzdávanie. Stretávali sa pri oltári, aby spoločne ďakovali. Vytvárali atmosféru radosti a pokoja, ktorú potom šírili do okolitého sveta. Buďme úprimní, ako sa niekedy odlišujú naše sväté omše od omší prvých kresťanov! Pre nás často nie sú Vďakyvzdávaním ale Lamentovaním. Lamentujeme nad zlým svetom, nad sebou, nad tým, že nás Boh údajne nechce vypočuť, nad politikou, nad drahotou, nad medziľudskými vzťahmi… 

Lamentovanie je ľahké, lebo od nás nič nežiada a pritom ničí ducha. Ďakovanie je ťažšie, lebo je to prejav lásky voči Bohu, ale zasa ducha obohacuje. A viete, čo je najkrajšie poďakovanie? Je to ochota vo všetkom prijať a plniť Božiu vôľu. Aká je moja vďačnosť voči Bohu? Som ochotný vždy prijať a plniť jeho vôľu? Sú moje sväté omše radostným stretnutím sa s Pánom, alebo iba lamentovaním? Svätá Klára prežila veľmi pestrý život. Ako 18-ročná utiekla z domu, aby sa zasvätila Bohu. Napriek vyhrážkam príbuzných ostáva v kláštore a zakladá ženskú vetvu rádu svätého Františka. Hoci rehoľnice museli dodržiavať veľmi prísne pravidlá, vždy ich bol dostatok. Svojim životom pritiahla mnohé mladé ženy, aby sa zasvätili Pánovi. Keď Klára ležala na smrteľnej posteli, povedala: Bože, ďakujem ti, že si ma stvoril. Učme sa obohacovať náš život, a aj život druhých, zázračným slovkom ďakujem. A nezabudnime, že najväčšia vďaka za všetko patrí Bohu.      www.trojica.sk

Ako našiel sv. Ján Bosco skutočné šťastie? Tu je šesť odporúčaní, ako žiť život v radosti:

1. Ži život pre samotného Boha – Dávaj Bohu najväčšiu možnú slávu a cti ho celou svojou dušou. Ak máš vo svojom svedomí hriech, odstráň ho čím skôr dobrou spoveďou.
2. Buď služobníkom – Nikdy nikoho neurážaj. A najviac zo všetkého buď ochotný poslúžiť iným. Buď náročnejší na seba než na druhých.
3. Buď opatrný pri výbere svojich priateľov – Nedôveruj tým, ktorí neveria v Boha a ktorí sa neriadia jeho prikázaniami. Tým, ktorí nemajú žiadne škrupule v urážaní Boha a ktorí mu nedávajú to, čo mu patrí a dokonca ťa zradia vtedy, keď im to vyhovuje.
4. Peniaze míňaj s rozumom – Ak nechceš byť zničený, nikdy nemíňaj viac, ako zarobíš. Mal by si to mať stále na mysli a vždy odhadnúť svoje skutočné možnosti čo najpresnejšie.
5. Buď pokorný – Nerozprávaj o sebe veľa a nikdy sa pred nikým nevychvaľuj. Ten, kto sa vychvaľuje, dokonca aj ak je to oprávnené, riskuje stratu dobrej mienky iných. Ten, kto hľadá len pochvalu a ocenenia, má prázdnu hlavu napĺňanú len vetrom… nebude mať pokoj v duši a nebude spoľahlivý vo svojich záväzkoch.
6. Nes svoj kríž – Nes svoj kríž na chrbte a prijmi ho taký, aký je, veľký či malý, či od priateľov, nepriateľov alebo z akéhokoľvek iného dreva. Najinteligentnejší a najšťastnejší z ľudí je ten, kto, vediac, že je odsúdený niesť kríž počas celého svojho života, dobrovoľne a odovzdane prijíma, čo mu Boh posiela.

Nájsť skutočné šťastie nie je ťažké. Ktokoľvek, dokonca aj dieťa, by mohlo žiť podľa týchto jednoduchých pravidiel.

Avšak, tento recept je celkom proti-kultúrny, však? Je presným opakom toho, čo nám hovorí dnešná spoločnosť, že nás urobí šťastnými. Takýto recept určite nenájdeš v Novom čase.

Ale pravdou je, že nezáleží na tom, čo hovorí naša spoločnosť. Najradostnejší z ľudí sú svätí – muži a ženy ako sv. don Bosco. Oni boli skutočne a trvale šťastní, pretože objavili tajomstvo, že svätosť je skutočné šťastie. A túžia po tom, aby si to objavil tiež.

Niekoľko citátov od svätých, ktorí sa modlili sv. ruženec:

Modliť sa ruženec znamená zveriť naše starosti milosrdným srdciam Ježiša a jeho Matky.(sv. Ján Pavol II.)

Ruženec je po sv. omši najúčinnejším prostriedkom, ako môžeme pomáhať ľuďom a dušiam v očistci.(Lev X.)

"Najmocnejšou modlitbou je modlitba ruženca." (sv. František Saleský)

Ak chcete, aby vo vašich domoch panoval pokoj, modlite sa v rodine ruženec.(sv. Pius X.)

Nikdy sa nezrieknem modlitby sv. ruženca! Musím povedať, že na nej je založené celé moje dielo.(sv. Ján Bosco)

Ruženec je zbraň pre tieto časy.(sv. Pater Pio) 

Čo znamená pozdrav AHOJ? Vieme?

To je jeden z najčastejších pozdravov. Dávno už u nás zdomácnel. Zdravia sa ním nielen deti, ale aj dospelí. Kto však pozná jeho pôvodný význam?

Dnes už málokto vie, že to býval obľúbený pozdrav námorníkov. Slovíčko AHOJ bolo napísané na prove každej lode. Je skratkou týchto slov "Ad Honorem Jesu" (Ku cti Ježiša ).

"SV. JÁN MÁRIA VIANNEYV JEDNEJ ZO SVOJICH KÁZNÍ HOVORÍ"
"KŇAZ JE ČLOVEK, KTORÝ DOSTAL OD BOHA VŠETKU JEHO MOC. ,Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás,' povedal Pán prvým kňazom (Jn 20, 21). ,Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu'(Mk 16, 15). ,Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal' (Lk 10, 16).

KEĎ VÁM KŇAZ UDEĽUJE ROZHREŠENIE, NEHOVORÍ: BOH ŤA ROZHREŠUJE, ALE: JA ŤA ROZHREŠUJEM. Pri premenení nehovorí: ,Hľa, Pánovo telo, ale hovorí: Toto je moje telo. Keby neexistovala sviatosť kňazstva, Pán by nebol medzi nami.

KTO HO VLOŽIL DO SVÄTOSTÁNKU? KŇAZ. Kto prijal vaše duše do [spoločenstva] Cirkvi, keď ste sa narodili? Kňaz. Kto ich živí, aby mali silu na pozemské putovanie? Kňaz.

KTO ICH PRIPRAVUJE, ABY SA MOHLI POSTAVIŤPRED BOHA OBMYTÉ V KRVI JEŽIŠA KRISTA? KŇAZ. Vždy kňaz. A keď duša upadne do ťažkého hriechu, kto ju vzkriesi k životu? Kto jej prinavráti pokoj svedomia? Len kňaz.

NENÁJDETE NIJAKÉ DOBRO, KTORÉ POCHÁDZAOD BOHA, ZA KTORÝM BY NESTÁL KŇAZ. Skúste sa vyspovedať pred Pannou Máriou alebo pred niektorým z anjelov. Dajú vám rozhrešenie? Nie. Môžu vám dať Kristovo telo a krv? Nie. Najsvätejšia Panna Mária nemá moc vniesť svojho Syna do hostie.

HOCI BY PRED VAMI STÁLO DVESTO ANJELOV, NEMAJÚ MOC ODPÚŠŤAŤ VÁM HRIECHY. IBA KŇAZ VÁM MÔŽE POVEDAŤ: CHOĎ V POKOJI, ODPÚŠŤAM Ti. Kňazstvo je skutočne niečo veľké.

KŇAZ POCHOPÍ SÁM SEBA AŽ V NEBI. Keby sme už na zemi chápali, čím je kňazstvo, umreli by sme nie z obdivu, ale z lásky. Kňaz však nie je kňazom sám pre seba. Sám sebe nemôže udeliť rozhrešenie. Sám sebe nemôže udeliť nijakú sviatosť. Kňaz nežije pre seba, žije pre vás.
AK CHCE NIEKTO ZNIČIŤ NÁBOŽENSTVO, NAJSKÔRÚTOČÍ NA KŇAZOV, pretože tam, kde niet kňaza, niet ani obety svätej omše, tam nie je Boží kult... Kňaz je láskou Ježišovho Srdca. Keď stretnete kňaza, vždy pomyslite na Ježiša"

SVÄTÝ DAR SVIATOSTI KŇAZSTVA JEŽIŠ VKLADÁDO SŔDC SLABÝCH A HRIEŠNYCH ĽUDÍ, KTORÝCHSI POVOLAL. Preto je mimoriadne dôležité, aby sa veriaci každodenne modlili za kňazov, za ich vytrvalosť v povolaní a svätosť ich života. Z pádu kňaza sa teší len diabol a ľudia, ktorí žijú v jeho otroctve. Pamätajte modlitbách za kňaza ktorého poznáš Modlime sa za všetkých dobrých a verných kňazov, ktorí sa venujú ľuďom s veľkodušnosťou a tichým sebaobetovaním.

(Tweet pápeža Františka - 10/2/14)Nech vám z vašej tváre vždy žiari slnko Kristovej lásky, nech vás svätý Duch obdarí plnosťou svojich darov, nech vás neomylne vedie do domova Nebeskej radosti a na tejto ceste, nech vás žehná a chráni dobrá a láskavá Matka všetkých kňazov.

Dobrý Bože, 

daroval si mi dnešný deň, 

iný, ako ten včerajší, 

iný, ako bude zajtra. 

Ďakujem Ti zaň a prosím:

 Daj mi oči, aby som vnímal aj neviditeľnú krásu. 

Daj mi sluch, aby som počul aj nevyslovené slová.
Daj mi chápavú myseľ, aby som vedel pomôcť utrápeným. 

Daj mi ruky, aby som hladil tváre ubiedených. 

Daj mi nohy, aby ma viedli cestou spásy. 

                                                                    Daj mi silu, aby som si zachoval čistú dušu, 

                                                                     nezatemnenú hriechom.

 
Daj mi pevnú vôľu, aby som sa obetoval za iných. 

Daj mi schopnosť rozdávať úsmev tým, 

ktorí sa už zabudli smiať. 

Daj mi milujúce srdce, aby som spoznal, aké krásne je ľúbiť. 

Daj mi pevné plecia, aby som statočne niesol svoj kríž.

Vlož mi do úst slová, ktorými budem ohlasovať 

Tvoje meno pred ľuďmi, ktorí neveria v Teba. 

Pomôž mi milovať, pomôž mi stať sa dnes lepším človekom. 

Amen. 

KEĎ RODIČIA STARNÚ...Nechaj ich zostarnúť s rovnakou láskou, akou ti dovolili rásť...

Nechaj ich hovoriť a rozprávať opakované príbehy s rovnakou trpezlivosťou a záujmom, ako počúvali tvoje keď si bol dieťa...

Nechaj ich prekonať ťa, ako toľkokrát, keď ťa nechali vyhrať...

 Nechaj ich tešiť sa zo svojich priateľov tak, ako ti to dovolili oni ... 

Nech si užijú rozhovory s vnúčatami, lebo v nich vidia teba...

Nech si užívajú život medzi predmetmi, ktoré ich dlho sprevádzali, pretože trpia, keď cítia, že odtrhávate kúsky ich života...

Nech sa mýlia, ako už toľkokrát si sa pomýlil aj ty a oni ťa nestrápnili tým, že ťa opravili...

NECHAJTE ICH ŽIŤ a snažte sa, aby boli šťastní na poslednom úseku cesty, po ktorej kráčajú....

Podaj im svoju ruku tak, ako oni podali ruku tebe, keď si začal svoju cestu! 

Diabol sa zjavil trom mníchom a povedal im: Keby som Vám dal moc zmeniť niečo z minulosti, čo by ste zmenili?

Prvý z mníchov s veľkou apoštolskou horlivosťou odpovedal: "Zabránil by som ti, aby si Adama a Evu naviedol na hriech, aby sa ľudstvo nemohlo odvrátiť od Boha."

Druhý z mníchov, muž plný milosrdenstva, mu povedal: "Zabránil by som ti uraziť Boha a ty by si nebol navždy zatratený."

Tretí z mníchov bol najjednoduchší a namiesto odpovede na pokušiteľovu otázku si kľakol na kolená, prežehnal a modlil sa k Bohu: "Pane, osloboď ma od pokušenia, čo by mohlo byť a nebolo".

Diabol silno kričiac, otrasený bolesťou zmizol. Zvyšní dvaja mnísi, prekvapení povedali: "Bratu, prečo si reagoval takto?

"Odpovedal im: "Po prvé: NIKDY nesmieme viesť dialóg s nepriateľom. 

Po druhé: NIKTO na svete nemá moc zmeniť minulosť. 

Po tretie: Satanovým ZÁUJMOM nebolo dokázať našu cnosť, ale uväzniť nás v minulosti, aby sme zanedbávali prítomnosť, jediný čas, v ktorom nám Boh dáva svoju milosť a môžeme s ňou spolupracovať, aby sme splnili jeho vôľu."

Zo všetkých démonov a pokušení, ktoré zaujme najviac ľudí a zabráni im byť šťastnými je to: "Čo mohlo byť a nebolo."

Sv. Páter Pio hovorí: minulosť ponechajme Božiemu milosrdenstvu a budúcnosť jeho Prozreteľnosti.

Úžasné tajomstvo Veľkej noci!

Mŕtve telo Pána Ježiša pochovali jeho verní priatelia: Nikodém, Jozef z Arimatey a nábožné ženy. S úctou ho zložili z kríža a vložili ho do náručia jeho prebolestnej matky - Panny Márie. Poumývali ho, natreli balzamom a voňavými masťami a zavinuli ho do plachiet, ako bolo u Židov zvykom pochovávať. Jozef z Arimatey mal v neďalekej záhrade pre seba pripravený hrob, vytesaný do skaly. Tento hrob daroval Ježišovi. Keď uložili Ježišovo telo do skalného  hrobu, privalili kameň. Potom Židia postavili ku hrobu stráž, lebo sa báli, že vstane zmŕtvych, ako predpovedal. 

Ježišova duša sa vo chvíli smrti na kríži odpojila od jeho tela. Tak Kristus okúsil údel ľudskej smrti a celkom sa pripodobnil všetkým ľuďom na zemi. Jeho duša hneď po smrti zostúpila k zosnulým a pridružila sa k nim. Duše spravodlivých ľudí, čo žili od stvorenia sveta, čakali v podsvetí na vykúpenie. Nemohli prísť do neba, lebo nebo do Ježišovej smrti bolo zatvorené. Ježiš zosnulým oznámil, že sú vykúpení, a otvoril im nebo. Uviedol ich do kráľovstva večnej Božej lásky. Jeho zostúpenie k zosnulým je svedectvo, že jeho smrť prináša záchranu všetkým ľuďom od stvorenia až do konca sveta. 

Ježišovo telo nezostalo navždy v hrobe. Na tretí deň si Pán Ježiš svojou Božou mocou znova vrátil život a vstal zmŕtvych. Boh ho vzkriesil. Odvtedy je stále živý. Preto svätý Pavol apoštol napísal: "Veď vieme, Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje."(Rim 6, 9) Pri vzkriesení sa Ježišovo telo opäť spojilo s jeho dušou a začalo žiť osláveným životom. Bolo to to isté telo, ktoré mal v pozemskom živote a ktoré viselo na kríži. Dôkazom toho sú jeho rany na rukách, nohách a na boku, ktoré si Pán Ježiš ponechal i po vzkriesení. Sú oslávenými znakmi jeho víťazstva.

 Po vzkriesení je Ježišovo telo už oslávené, neporušiteľné, ale neviditeľné. Pán Ježiš začal po vzkriesení žiť so svojím osláveným telom a dušou už v novom svete Božej lásky. V ňom začal mať aj ako človek plnú účasť na Božej sláve. Nebeský Otec ho odmenil za jeho poslušnosť a lásku. 

Kristus svojím zmŕtvychvstaním zvíťazil a obnovil nám život. Jeho vzkriesenie je víťazstvom nad hriechom, smrťou a zlým duchom. Je to koniec nášho otroctva a začiatok nového života pre celý svet. Kristovo víťazstvo je i naším víťazstvom, ako napísal sv. Pavol apoštol: "Ak ste teda s Kristom vstali zmŕtvych, hľadajte, čo je hore." (Kol 3, 1) .V Ježišovom zmŕtvychvstaní máme prísľub vzkriesenia nášho tela. Bude to na konci sveta, keď znovu príde a všetkým ľuďom ukáže slávu svojho vzkriesenia. Píše o tom svätý Pavol: "On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu." (Flp 3, 21)

Kristovo utrpenie a zmŕtvychvstanie je cesta, ktorou nás nebeský Otec opäť dvíha k sebe, k novému a večnému životu. Cez krst a Eucharistiu vstupujeme na túto cestu a so Zmŕtvychvstalým vstávame k novému životu aj my. 

Tento rozmer, nedokážeme ľudským rozumom pochopiť, ale skúsme tomu veriť. 

Kresťanské chápanie smrti sa zakladá na jednej strane na neposlušnosti Adama, na druhej strane na vykupiteľskom diele Ježiša Krista, nového Adama. Sv. Pavol v liste Filipanom napísal: "Uponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži." (Fil 2,8) Bezhraničnou poslušnosťou porazil smrť. (porov. 2 Tim 1,10, Hebr 2,14) Pre Kristovho nasledovníka smrť už nie je slepým osudom, ale ju chápe a prijíma ako výraz Otcovej vôle. Takto smrť stratila svoj osteň. (porov. 1 Kor 15,55) Kto verí, už teraz prešiel zo smrti do života. (porov.Jn 5,24) Najzretelnejšie vyjadruje tento nový vzťah k smrti prefácia o zosnulých: "Hoci nás zarmucuje neodvratný údel smrti, potešuje nás prísľub budúcej nesmrteľnosti. Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení, a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach." Kde sa smrť prijíma s vierou a chápe sa ako brána do večného života, tam možno dokonca s Františkom z Assisi hovoriť o "sestre smrti" a dať jej prednosť pred životom, ak ide o dobro bratov a vernosť Bohu 

Ak existuje Boh, prečo existuje zlo?

Snáď najpopulárnejší argument proti existencii Boha je založený na nadčasovej otázke: "Ak existuje dobrý Boh, potom prečo je na svete zlo?" Typicky sa argumentuje takto: "Keďže náš svet je plný zlého a všemohúci dobrý Boh by nikdy nedovolil zlo, Boh teda nemôže existovať." Tento argument je skôr prejavom hnevu. Otázku je ale dôležité premyslieť. Môže byť formulovaná mnohými spôsobmi.

Najprv musíme zvážiť zmysel zla. Existujú dva druhy zla: morálne a fyzické. Morálne zlo je úmyselný hriech, zatiaľ čo fyzické zlo je prirodzená ujma, škoda či poškodenie. Príkladmi morálneho zla sú vražda, cudzoložstvo, smilstvo, krádež, čarodejníctvo, potraty a pod. (Didaché 2, 2). Príkladmi fyzického zla sú hlad, choroba, prírodné katastrofy a smrť. Zlo je nedostatok niečoho, čo by malo byť prítomné, napr. klamstvo je zlo, pretože mu chýba pravda. Boh nevytvára zlo, pretože ono nie je súčasťou podstaty stvorenia. Zlo je nedokonalosť, nedostatok alebo medzera v Božom stvorení.

Keby sme sa zamerali na morálne zlo, mohla by byť otázka formulovaná takto: "Ak je Boh dobrý, prečo vytvoril morálne zlých ľudí?" Pri zvažovaní tejto otázky si musíme uvedomiť, že Boh nestvoril zlých ľudí (Gen 1, 26-31). Tým, že je Boh vševediaci, vedome stvorí ľudí, ktorí budú hriešni, ale ich vedomie a sebaovládanie sú odlišné. Boh nás stvoril s darom slobodnej vôle - schopnosťou vedome si ho vybrať alebo odmietnuť. Ak sa rozhodneme pre hriech, odmietame Boha - skrze úmyselnú neposlušnosť. Toto odmietnutie predstavuje vyššie spomenutú medzeru v Božom pláne pre nás.

Boh chce, aby sme ho milovali, ale bez slobodnej vôle by sme ho nemohli úprimne milovať. Nikdy nemôžeme nútiť niekoho do niečoho. Ak by nás Boh stvoril bez slobodnej vôle, boli by sme živými strojmi a neboli by sme mu podobní a idea, že sme stvorení na jeho obraz, by bola zbytočná. Boh dovoľuje morálne zlo do takej miery, že nám dal slobodnú vôľu. A preto práve vďaka nám je morálne zlo na svete výsledkom našej voľby.

Pri zameraní sa na fyzické zlo možno povedať, že: "Ak je Boh dobrý, prečo je na svete bolesť, utrpenie a smrť?" Pravdepodobne horšia verzia by bola: "Ak je Boh spravodlivý, prečo trpia dobrí ľudia?" Utrpenie slúži istému účelu v hmotnom svete. Každému je jasné, že bolesť nás spomaľuje. Je to v dôsledku poškodenia nášho tela. A takisto nikto si ruku nevloží do ohňa, hlavne zo strachu pred bolesťou. Športovci znášajú extrémne fyzické ťažkosti a utrpenie, aby mohli vytrénovať svoje telá a tak dosiahnuť lepší výkon v športe. Pritom si uvedomujú, že bez bolesti nemôžu dosiahnuť požadovaný výkon. A tak aj pre dobrých ľudí nie je také utrpenie úplne absurdné.

Materiálne veci pracujú podľa fyzických zákonov. Napríklad požiar pracuje podľa zákonov termodynamiky. Rovnaké zákony, ktoré nám dovoľujú vykurovať naše domy počas zimy, môžu dovoliť, aby spôsobili požiar a obrali nás tak o strechu nad hlavou. Aby sa zabránilo druhému zlu, potrebujeme zázrak - pozastavenie fyzických zákonov. Boh dovoľuje fyzické zlo do takej miery, kým neurobí zázrak za zázrakom, aby zastavil toto utrpenie, a tak zariadil, že obyčajní sa stanú mimoriadnymi. Fyzické zákony platia rovnako pre dobrých aj zlých ľudí (Mt 5, 45).

Možno skutočná otázka ani tak neznie, prečo Boh dovoľuje fyzické zlo, ale prečo nás Boh vytvoril v hmotnom svete? Niektorí zastávajú názor, že Boh nás stvoril v nedokonalom materiálnom svete, aby sme sa nespoliehali na seba, ale dospeli k láske a stavu, keď sa budeme spoliehať na dokonalého Boha (2Kor 1, 8-9). Boli sme stvorení s pocitom túžby a hladu, ktoré môže uspokojiť iba Boh. Tento nedostatok šťastia nás volá k Nemu. Podľa slov svätého Augustína: "Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, Pane." [Vyznania I, 1,1]

Svätý Irenaeus z Lyonu (190 A.D.) pridáva ďalšiu myšlienku:

... tam, kde neexistuje žiadna námaha, neexistuje žiadne ocenenie. Neuvedomovali by sme si, aký vzácny je zrak, keby sme nevedeli, aká veľmi zlá je slepota. Aj zdravie je vzhľadom na skúsenosť s chorobou vzácnejšie. Svetlo v porovnaní s tmou, život so smrťou. Rovnako nebeské kráľovstvo je drahšie tým, ktorí poznali pozemské. Ale čím je drahšie vytrpené pozemské kráľovstvo, tým viac milujeme nebeské, a teda tým viac budeme oslávení prítomnosťou Boha. Preto Boh dovolil všetky tieto veci, aby sme my, nimi ponaučení, mohli byť v budúcnosti vo všetkých veciach obozretní a múdri, a aby sme tak milovali Boha a zostávali v jeho dokonalej láske.

A taktiež - viac utrpenia a obety nám môže pomôcť prekonať našu sebeckosť. Boh je svätý, jeho stvorenie je od neho oddelené a teda nedokonalé.

Kniha Jób sa zaoberá týmto problémom krásne poetickým spôsobom. Jób je spravodlivý a bohabojný človek (Jób 1, 1). Boh však dovolí Satanovi, aby uvalil na Jóba hrozné katastrofy a choroby, aby tak otestoval jeho vernosť. Satan chce dokázať Bohu, že Jóbova viera je falošná (Jób 2, 3-7). Pod intenzívnym utrpením sa dostáva Jób do sporu s "priateľmi" o utrpení nevinných. Ku koncu vstúpi Boh do debaty a odpovedá:

Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?! Slabiny si opáš ako hrdina, ja sa budem pýtať, ty ma poučíš. Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu znáš! (Jób 38, 2-4)

"Ustúpi, kto prie sa so Všemohúcim, kto aj Boha kára, dá už odpoveď?" (Jób 40, 2)

Boh hovorí Jóbovi, že jeho múdrosť a moc sú mimo ľudské chápanie. Ani človek nemá kontrolu nad vesmírom: jeho samotné cnosti nezaručujú pozemské šťastie. Jób pokorne ukončí rozpravu slovami:

"Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver' som nemohol. Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť, budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa. Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo. Tak korím sa už, budem robiť pokánie a (posypem sa) prachom, taktiež popolom." (Jób 42, 2-6)

Biblia tu naznačuje, že by sme mali prijať utrpenie a dôveru v Boha. Neskôr v Biblii odpovedá Ježiš Kristus takýmto spôsobom utrpením na kríži. V tomto čase sa pre kresťanov utrpenie a bolesť tohto života môže stať radosťou a slávou nášho večného života. V Biblii Svätý Pavol spája fyzické zlo (smrť) s morálnym zlom (hriechom):

Preto ako skrze jedného človeka (Adama) vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriechu smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. (Rim 5:12)

Prostredníctvom Adamovho hriechu (t. j. prvotného hriechu) všetci hrešíme a trpíme smrťou. Boh je však milosrdný a kresťanstvo ponúka nádej: Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi. (1Kor 15, 21-22)

Kristova smrť na kríži zaplňuje prázdnotu spôsobenú hriechom. Aj keď trpíme bolesťou a smrťou za naše hriechy, prichádza Boh bez hriechu v tele človeka, trpí bolesť a smrť na kríži za našu spásu. Láska predstavuje obeť a Kristus nám dal príklad:

A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú. (Hebr 5, 8-9)

"Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma." (Mk 8, 34)

Ako kresťania môžeme dúfať vo večné šťastie - vďaka utrpeniu a vzoru, ktorý máme v Ježišovi Kristovi. Ako Svätý Pavol sľubuje:

Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. A myslím, že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť. (Rim 8, 16-18)

V našom utrpení sa podieľame na utrpení Krista (Kol 1,24), takže v nebi môžeme zdieľať jeho slávu (1Pt 4,19).

Náš hriešny svet je nešťastným výsledkom ľudskej voľby. Ani Satan nás nemusí nútiť hrešiť. Bolesť, utrpenie a smrť sú neoddeliteľnou súčasťou hmotného sveta kvôli Adamovmu hriechu, ale kresťanstvo ponúka nádej skrze utrpenia Ježiša Krista. Zlo v tomto svete nie je vyvrátením dôkazu o Bohu, ale neustálou pripomienkou toho, že potrebujeme dokonalého Boha, ktorého nájdeme aj v Písme. (2Kor 1, 8-9)

                                                                                                                                           Zdroj: Verim.sk, Obrázok: Modlitba.sk

"VERÍM V ŽIVOT VEČNÝ"

1020 Kresťan, ktorý spája svoju smrť s Ježišovou smrťou, (1523-1525) chápe smrť ako príchod ku Kristovi a ako vstup do večného života. Keď Cirkev nad umierajúcim kresťanom posledný raz vyslovila slová rozhrešenia, ktoré vyjadrujú Kristovo odpustenie, keď ho posledný raz poznačila posilňujúcim pomazaním a vo viatiku mu dala Krista ako pokrm na cestu, obracia sa na neho týmito nežnými a ubezpečujúcimi slovami:

"Vydaj sa na cestu, kresťanská duša, z tohto sveta v mene všemohúceho Boha Otca, ktorý ťa stvoril, v mene Ježiša Krista, Syna živého Boha, ktorý za teba umrel na kríži, v mene Ducha Svätého, ktorého si dostal ako dar; nech je dnes tvoje bydlisko v pokoji svätého Jeruzalema spolu so svätou Božou Rodičkou Pannou Máriou, so svätým Jozefom a so všetkými anjelmi a svätými... Vráť sa k svojmu Stvoriteľovi, ktorý ťa utvoril z prachu zeme. Keď opustíš tento pozemský život, nech ti prídu v ústrety Panna Mária, (336, 2677) anjeli a svätí... Kiež uzrieš svojho Vykupiteľa z tváre do tváre a kiež ho budeš vidieť na veky vekov."

I. OSOBITNÝ SÚD

1021 Smrťou sa končí život človeka ako čas otvorený na prijatie alebo odmietnutie Božej milosti, ktorá sa stala zjavnou v Kristovi. Nový zákon hovorí o súde (1038) najmä z hľadiska konečného stretnutia s Kristom pri jeho druhom príchode, ale viac ráz hovorí aj o odplate bezprostredne po smrti každého človeka podľa jeho skutkov a jeho viery. (679) Podobenstvo o chudobnom Lazárovi a Kristove slová kajúcemu zločincovi na kríži, ako aj iné texty Nového zákona hovoria o konečnom osude duše, ktorý môže byť v jednotlivých prípadoch odlišný.

1022 Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu (393) vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde, ktorý stavia život človeka do vzťahu s Kristom: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí.

"Na konci života ťa budú súdiť podľa lásky." (1470)

II. NEBO

1023 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom. (954) Sú navždy podobní Bohu, lebo ho vidia "takého, aký je" (1Jn 3,2) , "z tváre do tváre" (1Kor 13,12) :

"Apoštolskou autoritou definujeme, že podľa všeobecného Božieho rozhodnutia duše všetkých svätých, ktorí zomreli pred umučením nášho Pána Ježiša Krista... a ostatných veriacich, ktorí zomreli po prijatí Kristovho svätého krstu, v ktorých nebolo nič, čo by bolo treba očistiť, keď zomreli... alebo v ktorých, ak vtedy bolo alebo bude treba niečo očistiť, keď [raz] boli [alebo budú] po svojej smrti očistené..., a to aj pred vzkriesením svojho tela a pred všeobecným súdom, po nanebovstúpení Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, boli, sú a budú v nebi, v nebeskom kráľovstve a v nebeskom raji s Kristom, pridružení k spoločenstvu svätých anjelov, a že po utrpení a smrti Pána Ježiša Krista uvideli a vidia Božiu podstatu intuitívnym videním a aj z tváre do tváre bez sprostredkovania akéhokoľvek stvorenia."

1024 Tento dokonalý život s Najsvätejšou Trojicou, toto spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou Máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými sa volá "nebo". Nebo je posledný cieľ človeka (260, 326) a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti. (2734, 1718)

1025 Žiť v nebi znamená "byť s Kristom". (1011) Vyvolení žijú "v ňom", ale zachovávajú si pri tom, alebo lepšie, nachádzajú v tom svoju pravú totožnosť, svoje vlastné meno:

"Život je totiž byť s Kristom, lebo kde je Kristus, tam je kráľovstvo."

1026 Ježiš Kristus nám svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním "otvoril" nebo. Život blažených spočíva v plnom vlastnení ovocia vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus. On pridružuje k svojmu nebeskému osláveniu tých, čo v neho uverili a ostali verní jeho vôli. (793) Nebo je blažené spoločenstvo všetkých, ktorí sú dokonale včlenení do Krista.

1027 Toto tajomstvo blaženého spoločenstva s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi, presahuje každé chápanie a každú predstavu. Sväté písmo nám o tomto blaženom spoločenstve (959, 1720) hovorí v obrazoch: život, svetlo, pokoj, svadobná hostina, víno Kráľovstva, dom Otca, nebeský Jeruzalem, raj: "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú" (1Kor 2,9) .

1028 Pretože Boh je transcendentný, (1722) možno ho vidieť takého, aký je, iba keď on sám sprístupní svoje tajomstvo bezprostrednému nazeraniu človeka a dá mu na to schopnosť. Toto nazeranie na Boha v jeho nebeskej sláve nazýva Cirkev "oblažujúcim videním" (163) (visio beatifica):

"Aká to bude sláva a aká blaženosť, keď budeš pripustený, aby si videl Boha, keď budeš poctený, aby si s Kristom Pánom, svojím Bohom, mal radosť z večnej spásy a z večného svetla... [a] v nebeskom kráľovstve spolu so spravodlivými a Božími priateľmi prežíval slasť z darovanej nesmrteľnosti."

1029 V nebeskej sláve blažení naďalej radostne plnia Božiu vôľu (956) týkajúcu sa ostatných ľudí a celého stvorenia. (668) Už kraľujú s Kristom; s ním "budú kraľovať na veky vekov" (Zjv 22,5) .

III. KONEČNÉ OČISŤOVANIE ALEBO OČISTEC

1030 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.

1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených, (954, 1472) ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:

"Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31) . Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom."

1032 Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, (958) o ktorej hovorí už Sväté písmo: "Preto [Júda Machabejský] nariadil... zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu" (2Mach 12,46) . Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých (1371) a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, (1479) odpustky a kajúcne skutky.

"Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?... Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby."

IV. PEKLO

1033 Nemôžeme byť zjednotení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Nemôžeme však milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu alebo proti sebe samým: "Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život" (1Jn 3,14-15) . Náš Pán nás upozorňuje na to, že budeme od neho odlúčení, ak nebudeme pomáhať vo vážnych potrebách chudobným a maličkým, ktorí sú jeho bratmi. (1861) Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby. A tento stav definitívneho vylúčenia seba (393) zo spoločenstva s Bohom a s blaženými sa označuje slovom "peklo". (633)

1034 Ježiš často hovorí o "pekle" ("gehenne"), o "neuhasiteľnom ohni" , ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa, a kde môžu zahynúť naraz duša i telo. Ježiš závažnými slovami oznamuje, že "pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva... tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece" (Mt 13,41-42) a že vyhlási odsúdenie: "Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa" (Mt 25,41) .

1035 Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo (393) a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, "večný oheň". Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.

1036 Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú pre človeka výzvou na zodpovednosť, (1734) s ktorou má používať svoju slobodu so zreteľom na svoj večný osud. Súčasne sú aj naliehavou výzvou na obrátenie: (1428) "Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!" (Mt 7,13-14) .

"Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných, a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude plač a škrípanie zubami."

1037 Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tom odvrátení až do konca. Cirkev v eucharistickej liturgii (162) a v každodenných modlitbách svojich veriacich úpenlivo prosí o milosrdenstvo Boha, (1014, 1821) ktorý "nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie" (2Pt 3,9) .

"Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci, i celá tvoja rodina. Spravuj naše dni vo svojom pokoji, zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených."

https://katechizmus.sk/

Láska nie je pozerať sa jeden druhému do očí, láska je pozerať sa jedným smerom.

Má 87 rokov a kamkoľvek ide, vždy drží svoju manželku za ruku.Raz sa ho jeden mladík opýtal: "Prečo je Vaša manželka vždy stále taká rozrušená a akoby nikoho nepoznala?" Starý pán mu na to odpovedel: "Už je veľmi stará a tiež aj veľmi nemocná. Má Alzhajmrovú nemoc." Mladík sa opýtal znovu: "A trápila by sa vaša manželka, keby ste ju nechal ísť samú?" Starý pán odpovedal: "Ani by si toho nevšimla, že ju niekto nechal ísť samú. Veď ona už nevie ani kto som ja. Už roky ma nepoznáva." Prekvapený mladý muž povedal: "A aj napriek tomu že vás nepoznáva tak ju každý deň vediete Vašou cestou?" Starý muž sa pozrel mladíkovi do očí, pousmial sa a povedal mu: " Mne nevadí, že ona nevie kto som ja. Mne stačí, že ja viem, kto je ona. A ona je láskou a šťastím môjho života..."