Poďme si vysvetliť

Smrťou sa život neodníma, iba mení…

Hoci je prirodzené smútiť a žialiť, keď nám zomrie blízky človek, už svätý apoštol Pavol napomínal veriacich, aby sa nezarmucovali príliš ako tí, ktorí nemajú nádej, lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zomreli, skrze Ježiša privedie s ním (porov. 1 Sol 4, 13-14). Aj svätý Cyprián, biskup a mučeník často opakoval, že nad smrťou svojich blízkych nemáme príliš smútiť a plakať; vieme predsa, že sme ich nestratili, ale len odišli popredu, oni nás svojou smrťou len predchádzajú. Napokon, napomína nás aj sám Pán Ježiš, náš Boh, počas dialógu s Martou tesne po smrti jej brata Lazára, ktorého potom vzkriesil: "Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?" (Jn 11, 25-26)

Keď uvažujeme o smrti, pýta sa Ježiš aj každého z nás: "Veríš tomu, že som vzkriesenie a život? Že nik, kto mi verí, neumrie navždy?" Ak veríme v Krista, dôverujeme jeho slovám a sľubom, že neumrieme naveky, ale smrťou vstúpime do nesmrteľnosti. Večný život dosiahneme, keď sa skončí náš pozemský život. Smrť nie je odchod do ničoty, ale prechod do večnosti, premeneného a milosťou pretvoreného života podľa Kristovej podoby a nádhery milosti, ako to pripomína svätý Pavol: "Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" (Fil 3, 20-21). V našej skutočnej vlasti, v nebi, nás očakáva veľa našich drahých a blízkych, ktorí sú si už istí svojou večnosťou, ale starajú sa o našu spásu. Mnohí musia prejsť očistcom, aby si očistili dušu aj od najmenšej škvrny hriechu a mohli vstúpiť do spoločenstva svätých v nebi v bieloskvúcom rúchu čistoty, kde môžu neustále nazerať na oblažujúcu Božiu tvár.

Taliansky kňaz don Dolindo Ruotolo výstižne prirovnáva chvíľu smrti tomuto obrazu: "Duša je úplne duchovná a opúšťa telo v plnosti života ducha ako húsenica priadky morušovej, ktorá vychádza zo svojej kukly… a ako raketa vypustená do vesmíru, tiahne len k Bohu, svojmu jedinému cieľu. Duša však nie je taká, ako keď ju Boh stvoril a vložil do tela, ani taká, ako ju Ježiš vykúpil, ale má v sebe previnenia a tie sa ukážu v momente odlúčenia od tela v žiarivom svetle večnej Pravdy."

Posmrtná realita väčšiny ľudí je očistec – čo je to?

Očistec je miesto nádeje a lásky, predsieňou neba, takto ho definuje Mons. Marián Gavenda. Je to súboj lásky, môžeme doplniť slovami kňaza Dolinda Ruotola, lebo Boh, ktorý dušu miluje, očisťuje ju z lásky a duša, ktorá Boha miluje a tiahne k nemu, je rada, že sa očisťuje, aj keď pritom kruto trpí.

Kľúčové pravdy o očistci podáva Katechizmus Katolíckej cirkvi slovami: "Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile… Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, o ktorej hovorí už Sväté Písmo: "Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu" (2 Mach 12, 46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúcne skutky… Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli a obetovať za nich modlitby." (KKC 1030, 1032)

Očistec je prechodný stav duše, ktorá nedospela počas svojho pozemského života k dokonalému zjednoteniu sa s Bohom, čo sa deje s väčšinou ľudí.

Čo znamená očistcový oheň? Na túto otázku jasne odpovedá pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe Salvi: "Niektorí súčasní teológovia zastávajú názor, že oheň, ktorý horí a zároveň zachraňuje, je samotný Kristus, Sudca a Spasiteľ. Stretnutie s ním je rozhodujúcim aktom súdu. Pred jeho pohľadom vyjde najavo každá faloš. Spojenie s ním, ktoré spaľuje a premieňa, aby nás oslobodilo, spôsobuje, že sa stávame opravdivo sebou samými. Veci vytvorené počas života sa potom môžu zdať ako suchá slama, prázdne vychvaľovanie sa a môžu zmiznúť. Avšak v bolesti tohto stretnutia, pri ktorom sa nám zjavne ukáže všetko nečisté a nezdravé z nášho života, spočíva spása. Jeho pohľad, dotyk jeho srdca nás uzdraví prostredníctvom premeny, ktorá je iste aj bolestná "ako prechod ohňom". Napriek tomu je to však blažená bolesť, v ktorej nás svätá moc jeho lásky prenikne ako oheň a umožní nám byť napokon nami samými a tým aj Božími. Tak sa stáva jasným aj vzájomné prelínanie sa spravodlivosti a milosti: nie je bezvýznamné, aký bol náš spôsob života, ale ak sme aspoň nasmerovaní ku Kristovi, k pravde a láske, naša špina nás nepoškvrňuje naveky. Koniec koncov táto nečistota už zhorela v Kristovom utrpení. Vo chvíli súdu zakúsime a prijmeme túto prevahu jeho lásky nad všetkým zlom vo svete i v nás. Bolesť lásky sa stane našou spásou a našou radosťou. Je jasné, že "trvanie" tohto premieňajúceho horenia nemôžeme merať chronologickými mierami tohto sveta. Pretvárajúca "chvíľa" tohto stretnutia sa vymyká pozemskému plynutiu času. Je to čas srdca, čas "prechodu" do spoločenstva s Bohom v Kristovom tele."

Ako je možné pomáhať dušiam v očistci?

Tak ako môžeme svojimi modlitbami a obetami vyprosiť milosti či uzdravenie živým, môžeme sa modliť a konať skutky odčinenia aj v prospech duší v očistci. Pritom treba splniť tri podmienky: konať ich z lásky k Bohu, v stave milosti, t. j. bez ťažkého hriechu a s úmyslom za duše v očistci.

• Najväčší dar pre ne je obetovanie svätej omše. Má nevýslovnú cenu, ktorú už za nás zaplatil Pán Ježiš smrťou na kríži.
• Najúčinnejší prostriedok po svätej omši, ktorý im pomáha vyslobodiť sa, je svätý ruženec.
• Neoceniteľné sú pre duše tiež modlitby obdarované odpustkami. "Odpustkami môžu veriaci získať pre seba i pre duše v očistci odpustenie časných trestov, ktoré sú následkami hriechov," píše Katechizmus Katolíckej cirkvi (č. 1498). Veľmi im pomáhajú a predsa sa o to stará málo ľudí. Jednou z takýchto modlitieb je Korunka k Božiemu milosrdenstvu.
• Ak obetujeme svoju bolesť, fyzickú, psychickú alebo duchovnú za duše v očistci, prináša im to veľkú úľavu.
• Dušiam v očistci neobyčajne pomáha tiež modlitba krížovej cesty.
• Milodary na dobré ciele, hlavne na misie.
• Každý úkon lásky a pozornosti, ako je napríklad zapaľovanie sviec, kropenie svätenou vodou.
• Dobré skutky a cvičenie sa v čnostiach, ktoré obetujeme za ne.
• Hrdinský úkon lásky za duše v očistci: bol známy skôr v minulosti a píše o ňom už zmienený kňaz D. Ruotolo v knihe "Kto zomrie, uvidí." Ide o odovzdanie všetkých zásluh za naše dobré skutky a bohatstiev Cirkvi, ktoré si môžeme ponechať pre seba, i tie, ktoré budú z nás obetované po smrti a darovať ich dušiam v očistci. Koná sa prostredníctvom Panny Márie. Je to úkon lásky, ktorý je Bohu mimoriadne milý a nám môže byť veľmi prospešný, pretože nám priťahuje Božie milosrdenstvo a získava priateľstvo duší v očistci, ktoré sa potom za nás modlia a pomáhajú nám.

Prosbou svätého otca pápeža Františka je, aby sme neochabovali v modlitbe sv. ruženca. Preto prosím modlime sa ho naďalej horlivo a v horlivosti neochabujme.

Tak či onak dala Panna Mária dominikánovi, bl. Alanovi de la Roche, pätnásť prísľubov pre tých, ktorí sa budú zbožne modliť ruženec a my Vám tieto prísľuby dnes prinášame:

1) Všetkým, ktorí sa budú zbožne modliť môj ruženec, sľubujem svoju zvláštnu ochranu a hojnosť milostí.

2) Tí, ktorí v modlitbe ruženca vytrvajú, dostanú zvláštnu milosť.

3) Ruženec bude mocnou ochranou proti peklu, zničí zlo, zbaví svet hriechu a zaženie blud.

4) Ruženec rozhojní čnosť a obsiahne pre duše hojné Božie milosrdenstvo. Odvráti srdcia ľudí od lásky k svetu a jeho márností a pozdvihne ich k túžbe po večných veciach. Tie duše sa posvätia týmto prostriedkom.

5) Tí, čo sa mi odovzdajú cez ruženec, nezahynú.

6) Toho, kto bude zbožne recitovať môj ruženec, uvažujúc nad tajomstvami, nikdy nepremôže nešťastie, nezažije Boží hnev a nezomrie náhlou smrťou. Hriešnik sa obráti, vytrvá v milosti a zaslúži si večný život.

7) Kto sa zasvätí môjmu ružencu, nezomrie bez sviatostí Cirkvi.

8) Tí, čo budú verne recitovať môj ruženec, budú počas svojho života a po smrti účastní Božieho svetla a plnosti jeho milostí, vlastných svätým.

9) Ihneď vyvediem z očistca duše zasvätené môjmu ružencu.

10) Deti môjho ruženca sa budú tešiť veľkej sláve v nebi.

11) Čo budeš žiadať prostredníctvom ruženca, dosiahneš.

12) Tým, ktorí budú šíriť môj ruženec, sľubujem pomoc vo všetkých ich potrebách.

13) Dosiahla som od svojho Syna, že všetci členovia Ružencového bratstva budú mať svojich orodovníkov v živote a v smrti, celý nebeský dvor.

14) Tí, ktorí sa zbožne modlia môj ruženec, sú moje milované deti, bratia a sestry Ježiša Krista.

15) Zasvätenie sa môjmu ružencu je zvláštne znamenie predurčenia.

Ešte stále pochybujete, či sa dnes pomodliť ruženec? Želáme Vám, aby ste počas celého októbra zažili veľa milostí prostredníctvom tejto výnimočnej modlitby a taktiež, aby ste sa prostredníctvom rozjímania nad jednotlivými tajomstvami ešte viac priblížili k Bohu.

Kňazi-naši pastieri nepotrebujú, aby sme ich súdili a kritizovali; potrebujú naše modlitby a lásku

Deň po tom ako dostala medžugorská vizionárka Mirjana zjavenie, ktoré dostáva raz do mesiaca, podelila sa s pútnikmi s nasledujúcimi slovami, ktoré boli do angličtiny preložené pútnickou sprievodkyňou Miku Musa:

"Ak existuje naozaj niekto, koho Panna Mária uprednostňuje, môžeme hovoriť o našich kňazoch, a to preto, lebo nikdy nepovedala, čo by mali robiť. Vždy hovorí o tom, čo by sme mali pre nich robiť my. Kňazi nepotrebujú, aby sme ich súdili a kritizovali; potrebujú naše modlitby a lásku, pretože Boh sám ich bude súdiť z toho, akí ako kňazi boli. Vás bude súdiť za to, ako ste sa správali k vašim kňazom."

Panna Mária hovorí, že ak stratíte rešpekt voči kňazom, stratíte tiež rešpekt voči Cirkvi a Bohu. Vždy počas jej každého mesačného zjavenia, hovorí tým istým spôsobom niečo dôležité o kňazoch. Napríklad, keď nás požehnáva, hovorí: "Dávam vám moje materinské požehnanie, ale najväčším požehnaním, ktoré môžete na zemi dostať je to požehnanie, ktoré vám dávajú vaši kňazi. Keď Vám žehnajú, je to sám môj syn, ktorý Vás žehná."

Panna Mária taktiež povedala: "Nezabudnite za modliť za vašich pastierov. Ich kňazské ruky sú požehnané mojim synom." A toto je dôvod, prečo Vás vrúcne prosím, že až sa vrátite do vašich farností, ukážte ostatným ako mať v úcte našich kňazov. Ak váš kňaz nerobí veci spôsobom, akým by podľa Vás mal, nesúďte ho. Zoberte ruženec a modlite sa za neho k dobrému Bohu. Toto je spôsob ako mu pomôžete a nie tým, že ho budete posudzovať, pretože vo svete, v ktorom žijeme, ľudia tak veľmi posudzujú a kritizujú, ale je tu tak málo lásky. Panna Mária si želá, aby sme sa na všetci veci pozerali očami lásky a nebrali si do rúk veci, ktoré prináležia iba Bohu, nášmu nebeskému otcovi.

Je mi ľúto, že s Vami nemôžem zdieľať viac z toho, čo sa má v budúcnosti stať, ale môžem Vám povedať ešte jednu vec. Máme tento čas, ktorý práve žijeme a máme potom čas víťazstva srdca Panny Márie. Medzi týmito dvoma časmi existuje most a týmto mostom sú naši kňazi. A toto je dôvod, prečo Panna Mária nalieha, aby sme sa za nich modlili, pretože tento most potrebuje byť dosť silný na to, aby cezeň každý z nás mohol prejsť. Pretože Panna Mária povedala: "ja budem víťaziť po boku kňazov". To znamená, že bez kňazov nie je možné ani víťazstvo srdca Panny Márie.

Vo svojom včerajšom posolstve tak Panna Mária povedala, že nemáme súdiť našich kňazov a nezabúdajme, že náš nebeský Otec si ich vybral. Ale je to iné, keď vám jej slová hovorím ja, pretože výraz jej tváre povedal oveľa viac. Povedala by som, že tým myslela to "ako sa opovažujete súdiť, pretože Boh je jediný komu to prináleží." Ako môžeme vziať do našich vlastných rúk to, čo prináleží iba Bohu? Pretože ak Boh pozýva kňazov do služby, Boh ich bude aj súdiť. Kto sme my, že to robíme?

https://slovenskydohovorzarodinu.sk/

"Kňaz bez Boha nemôže nič urobiť a Boh mu zase neodmietne žiadnu milosť, ak o ňu poprosí a navyše prosí o ňu s dôverou. Boh nevie odmietnuť niečo kňazovi, lebo kňazský stav je taký vznešený. Sám kňaz je vlastne zázrak, najmä keď slúži svätú omšu a vysluhuje sviatosti. Bez celkom osobitnej milosti by nemohol nič, ale Boh mu prichádza ochotne na pomoc vo vedení tých, ktorí sú mu zverení, a preto koná také veľké a ustavičné zázraky. Boh tento zázrak však robí iba v tom kňazovi, ktorý hľadá iba jeho a ustavične ho oslavuje. Sila a pôsobnosť, ktorú kňaz dostal od Boha je veľká, a láska, ktorú mu Boh preukázal je bezhraničná." (ct. matka Alfonza Mária Eppingerová) 

Prečo sa už nespomína spása duše ako zmysel života?  

Pri sledovaní katolíckych médií ale i z bežných vyjadrení duchovných môžeme nadobudnúť dojem, že téma spásy duší akoby ani neexistovala alebo sa v dnešnej dobe stala už neželanou. Keď ale veríme, že človek sa skladá z porušiteľného tela a nesmrteľnej duše, musíme sa pýtať, ako je možné, že niečo tak závažné ako je otázka večného života a spása duše sa prakticky z nášho každodenného života vytratili. Iste, dá sa to pochopiť u ľudí, ktorí Boha vytesnili zo svojho života. Ale ako je možné, že sa s ňou už takmer nestretávame medzi katolíkmi?

Je to obzvlášť zarážajúce, keď si uvedomíme, že hlavným dôvodom vtelenia, utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista bolo, aby sme mali život večný. Kristus neprišiel na to, aby na zemi odstránil chudobu, aby chránil životné prostredie, aby tu boli ľudia zdraví, alebo aby sa viedol nekonečný dialóg s falošnými náboženstvami alebo sektami – cieľom ohlasovania jeho evanjelia bola spása duší. Náš Pán prišiel plniť vôľu svojho Otca a vôľa Otca je, aby duše boli naveky spasené v nebi, a teda uchránené od pekelného trestu. Je to skutočne tak jednoduché. Je to tak detinsky jednoduché, že tu prakticky nie je žiaden priestor na akési sofistikované filozofovanie. Cirkev to vždy takto chápala a zdôrazňovala. Ešte aj dnes Kódex kánonického práva (1752) prikazuje: "Spása duší musí byť vždy najvyšším zákonom Cirkvi". Napokon v tradičnej sv. omši to pri podávaní sv. hostie a požehnávaní prijímajúceho dáva kňaz jasne najavo slovami: "Corpus Dómini nostri Jesu Christi custódiat ánimam tuam in vitam ætérnam" (Telo nášho Pána Ježiša Krista nech zachová tvoju dušu pre život večný). Je smutné, že v novej omši pri slovách kňaza: "Telo Kristovo" je tento zmysel zastretý, nič to však nemení na skutočnosti, že spása duše zostáva cieľom sv. prijímania.

Všeobecné ignorovanie otázky spásy zrejme súvisí s tým, že pri takýchto úvahách asi nie je možné vyhnúť sa pojmom ako je smrteľný hriech, Boží súd, Božia spravodlivosť alebo peklo a to sú témy, ktoré na dnešného človeka môžu pôsobiť "znepokojujúco". Možno aj preto sme dnes svedkami neustáleho zdôrazňovania Božej lásky a milosrdenstva, ktoré zaiste na mnohých kresťanov pôsobia upokojujúco. Subjektívny pocit istoty však nedokáže nič zmeniť na zjavenej pravde, že Boh je nielen milujúcim Otcom, ale aj spravodlivým sudcom, pred ktorým sa každý z nás raz ocitne, že duše tých, ktorí zomierajú v stave smrteľného hriechu, idú do pekla, že tento trest trvá naveky a že Božie milosrdenstvo sa končí smrťou človeka – ďalej zostáva len Božia spravodlivosť.

Z uvedeného nie je ťažké vytušiť, že nič cennejšie ako dušu nemáme a že nič strašnejšie ako jej večné zatratenie človeku nehrozí. Cirkev to vždy dávala jasne najavo a veriaci to chápali aj bez internetu alebo znalosti čítania. Vedeli, že zmyslom života je Boha milovať, poznať, ctiť a oslavovať ho, a tak dosiahnuť večný život. Vedeli, že klamať alebo kradnúť je hriech a že nič pošpineného hriechom nemôže vojsť do neba. Strach z večného zatratenia a poznanie zjavených právd o zmysle života a spáse duše boli silnou motiváciou ich správania. To všetko sa však vytratilo. Už to nie je Boh, ku ktorému smeruje každé ľudské snaženie. Jeho miesto nahradil človek a jeho pozemské potreby.

Je smutné vidieť, že v priebehu niekoľkých málo desaťročí témy chudoby, ochrany zdravia alebo životného prostredia zatlačili otázku spáse duše, ktorá na uvedených veciach vôbec nezávisí[1], prakticky do zabudnutia. Ako je možné, že pominuteľné veci majú zrazu prednosť pred nepominuteľnými? Ako je možné, že strach z vírusu dokáže viesť až k zákazu verejného slúženia najsv. obety sv. omše? Ako si je možné len predstaviť, že by ochrana zdravia a Boží kult mohli byť svojim významom porovnateľné? Čo si má potom kresťan myslieť o mučeníkoch alebo misionároch, ktorí nehľadeli na svoje zdravie alebo život, ale iba na to, čo chce Boh?

Dnes je to človek, ku komu sa všetko obracia a nie je vhodné ho znepokojovať. Preto už nemá strach z večného zatratenia. Posledné zvyšky strachu rozptýlili uznávaní teológovia heretici s názorom, že peklo je prázdne (snáď tam je Hitler so Stalinom, ale ani to nie je isté). Na Kristove slová, že: "Široká cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. A úzka je cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! (Mt. 7, 13-14) si už takmer nikto nespomína, kedy ich naposledy počul.

Nemýľme sa však, aj keby celý svet tvrdil opak alebo ignoroval slová zjavenej pravdy, tieto zostanú pravdou, lebo ich autorom je Boh a spása duší navždy zostane najvyšším zákonom.

"Salus animarum supremus lex esto."

                                                                                                                                       www.christianistas.sk

Na aké úmysly sa modlíme? 

a) Musíme s nemalou hanbou priznať, že väčšina našich modlitieb je prosebná. Sú ľudia, ktorí sa modlia len vtedy, keď majú problémy. Že to nie je celkom v poriadku a že taký sebecký postoj nepredstavuje človeka v dobrom svetle – je asi zbytočné rozvádzať.

– Takže keď máme problémy, netreba sa modliť? –

Vôbec nie!

V žalme čítame: "A vzývaj ma v čase súženia: ja ťa zachránim a ty mi úctu vzdáš." (Ž 50, 15) a sv. Jakub píše: "Trpí niekto z vás? Nech sa modlí. "(Jak 5, 13). Ak sa kuriatka v nebezpečenstve inštinktívne zbiehajú dohromady a hľadajú útočisko pod krídlami kvočky, ak malé deti v každej potrebe hľadajú pomoc a záchranu vedľa svojho otca, potom aj my sa môžeme v nebezpečenstve utiekať k nášmu Nebeskému Otcovi. Veď sám Pán Ježiš povedal tieto krásne slová: "Poďte ku mne, všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" (Mt 11, 28). Áno. Smieme a potrebujeme hľadať Božiu pomoc.

Nezabúdajme však, že na Boha by sme mali pamätať v každom čase, vždy Mu vzdávať náležitú česť a velebiť Ho; nezabúdajme vo chvíľach radosti na Stvoriteľa, berme si príklad zo škovránka, ktorý Bohu najviac spieva v čase pohody.

Môžeme teda všetky naše záležitosti zahrnúť do modlitby; prosiť Boha je kresťanský čin pod jednou podmienkou: môžeme prosiť o čokoľvek, ale konečné rozhodnutie nechajme Božej Prozreteľnosti!

Otče, prosím Ťa o to … aby moje choré dieťa vyzdravelo, aby môj manžel dostal prácu, aby som urobil skúšku … aby som sa vydala … atď. Môžeme prosiť o všetko. Iba na konci našej prosby pridajme slová krvou potiaceho sa Krista, trpiaceho duchovné muky na Olivovej hore, a svoju modlitbu ukončme slovami: "Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty." (Mt 26, 39).

Takto sa modlia anjeli v Nebi, keď neprestajne spievajú: "Svätý, svätý, svätý, Pán Boh zástupov" (Iz 6, 3). Takto sa Cirkev modlí, keď takmer stotisíc kňazov každý deň prednáša počas omše velebnú pieseň betlehemských anjelov: "Sláva Bohu na výsostiach… Chválime Ťa, velebíme Ťa, oslavujeme Ťa, vzdávame Ti vďaky, lebo veľká je sláva tvoja … Veď len Ty si Svätý, len Ty si Pán, len Ty si Najvyšší."

Z tohto dôvodu Cirkev káže svojim kňazom každý deň sa modliť a odporúča im breviár! Už začiatok týchto modlitieb je najvyššou chválou Boha: "Venite, exultemus Domino …" – "Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu" (Ž 95, 1).

Prečo niekedy Boh naše modlitby nevypočuje?

Páter Zamkovský: Pretože On je Boh a my sme iba ľudia. "Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán." (Iz 55, 8) Pán Boh vidí ďalej, vidí aj za roh, vidí, aký to bude mať dopad pre nás a pretože nás chráni, nedá nám, čo si teraz prajeme. A som Bohu veľmi vďačný za to, že mi nesplnil niektoré moje prosby. Keď však pozerám na svoj doterajší život, a kúsok toho života som už prešiel, vidím, ako Boh všetko riadi a dáva mi to najlepšie, dáva mi dar Ducha Svätého a múdrosť. A vidím to nielen vo svojom živote, ale aj v príbehoch ľudí okolo seba. Boh je Láska a preto chce iba naše dobro a šťastie. Sú veci, ktoré chápeme iba postupne a prichádzame na to, že Boh vypočuje každú našu modlitbu, ale odpovie svojím spôsobom. Boh jedná slobodne. 

Ako čo najhlbšie prežiť modlitbu?

Páter Zamkovský: Moja prvá rada je, aby sme neboli zameraní na to, že každá naša modlitba musí byť hlboká a neviem ako mystická. Modlime sa tak, ako vieme a nie tak, ako nevieme. Majme určitú disciplínu života, kde máme stanovený čas modlitby a snažme sa byť tomu verní. Nemusíme množiť modlitby a slová, aby sme Pána Boha na seba upozornili a niečo mu vysvetľovali. Pán Boh všetko vie, teší sa z nás a je naším Otcom. Modliť sa, to je predovšetkým prijať láskavý pohľad Otca a tešiť sa z neho. Ďakovať mu za ráno, za krásny východ slnka, za vetrík, za krásu prírody, ako aj za ľudí, ktorých nám posiela do cesty ako poslov svojej lásky. Uverte, že keď nám Boh nebude ľahostajný, tak on sám si nás povedie k modlitbám a pritiahne k sebe. To je moja životná skúsenosť.

Predstavte si rozhovor s človekom, ktorý vám k téme modlitba hovorí takéto názory: ,,Prečo tie všetky modlitby treba odrecitovať? Na čo je to dobré? Veď sa pri tom ani nesústredím." Čo by ste odpovedali?

Páter Zamkovský: A ktoré všetky modlitby treba odrecitovať? Ježiš na prosbu učeníkov, aby ich naučil modliť sa, povedal: ,,Vy sa modlite takto: Otče náš…" A dáva nám slová, dar synovstva a dar Ducha Božieho. My sa celým životom učíme dôverovať a prežívať tento vzácny dar synovstva. Modlitba nie je psychologické cvičenie, aj keď to môže sčasti pri modlitbe pomôcť. Cieľom modlitby nie je dosiahnuť všetko, o čo prosíme, ale budovať vzťah. Chránime a rozvíjame vzťah s tým, ktorý nás stvoril pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Bohu. "Ukrytý v náručí, stratený syn, objatý láskou" – tak si často v ťažkých situáciách pospevujem, čo mi dáva pokoj. Je toho v poslednej dobe dosť, mám celý zoznam ľudí, ktorí ma prosili o modlitbu, a to pri omši a pri súkromnej modlitbe predstavujem Bohu. On už vie, čo má s tým urobiť. Často sa ozvú ľudia, ako im naša modlitba pomohla. Funguje to.

Zdroj: www.slovoplus.sk

Prečo sa mám spovedať kňazovi? ...stačí si hriechy oľutovať doma, či v kostole?

Ujasnime si to hneď na začiatku – nespovedáme sa kňazovi, on nám len sprostredkuje rozhrešenie a Božie milosrdenstvo.

Ale napriek tomu sa mnohí neraz pýtajú: Nemôžeme si to s Pánom Bohom vyjasniť sami? Načo k tomu potrebujeme ďalšiu osobu? Prečo by som to mal hovoriť kňazovi (ktorý má tiež svoje slabosti a hriechy)?

"Keď prichádzaš na svätú spoveď, mysli na to, že v spovednici ja sám čakám na teba, kňazom sa len zastieram, ale sám pôsobím v tvojej duši," povedal Ježiš sestre Faustíne (Denníček 1602). Youcat ponúka tiež peknú definíciu – kňaz je pri spovedi len "uchom", ja hovorím svoje hriechy Ježišovi. Poľský jezuita Józef Augustyn zas vraví: "Ide o pokorenie pred Bohom, nie pred spovedníkom, ktorý ho zastupuje."

Tertulián pripodobňuje kresťana, ktorý nechce zveriť svoje hriechy kňazovi, k chorému človeku, ktorý sa hanbí ukázať lekárovi svoje rany. Ako to komentuje aj slovenský redemptorista Michal Zamkovský, ide o jednoduchú zásadu – ak sa neviem vyznať pred človekom, neviem sa vyznať ani pred Bohom: "Ani psychológ, ani psychiater však svojmu pacientovi nemôžu odpustiť hriechy. To môže len Ježiš cez osobu kňaza."  

Dôležité je vnímať to, že najdôležitejším aspektom vo sviatosti zmierenia nie je hriech či kňaz, ale stretnutie s Bohom. Keď svätý Ján Mária Vianney videl davy prúdiace k jeho spovednici, hovoril: "To nie hriešnik sa vracia k Bohu s prosbou o odpustenie; to skôr Boh sám beží za hriešnikmi a pôsobí na nich tak, aby sa k nemu vrátili."

Katechizmus Katolíckej cirkvi (1466) tiež hovorí o tom, že kňaz nie je pánom, ale služobníkom Božieho milosrdenstva. Má sa za kajúcnika modliť, konať zaňho pokánie a súčasne ho zverovať Božiemu milosrdenstvu. "Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu; službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany; otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta; spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi." (KKC 1465)

Kňaz je zároveň viazaný spovedným tajomstvom – žiadne hriechy, ktoré v spovedi počul, nesmie nikde vyzradiť, ani len naznačiť pri akejkoľvek príležitosti. Týka sa to aj poznatkov, ktoré pri spovedi získal o živote kajúcnika (KKC 1467). Nazývame to "sviatostnou pečaťou" – doslova to zostáva zapečatené. Porušenie spovedného tajomstva sa dokonca trestá exkomunikáciou.

Môžeme tak odkryť svoje slabosti, zlyhania a hriechy bez strachu, že by to spovedník komukoľvek povedal. Ale to je stále len tá ľudská rovina. Na sviatosti je však najdôležitejšia tá Božia. "Spovedník sprostredkuje počuteľnú a zapamätateľnú odpoveď: dáva rozhrešenie, čiže tlmočí Božiu odpoveď na vyznanie hriechov, ktorou je odpustenie. A nerobí to z vlastnej dobrej vôle či z vlastnej moci, ktorú by sme mohli spochybniť, ale z poverenia Kristovej Cirkvi, ktorá predstavuje omnoho viac ako len chápajúce ucho človeka, "vysvetľuje český kňaz Aleš Opatrný.

KŇAZ, KTORÝ SA RÁD SPOVEDÁ, SÁM DOBRE SPOVEDÁ

Mnohí svätci či cirkevní otcovia hovorili o tom, akú dôležitú úlohu má spovedník a ako by sme sa naňho mohli pozerať. "Kňazi dostali moc, akú Boh nedal ani anjelom, ani archanjelom… A preto čokoľvek kňazi konajú na zemi, Boh potvrdzuje v nebi," povedal Ján Zlatoústy. Alebo na inom mieste: "Kňaz je ten, ktorý sprostredkuje, aby sa človek mohol dotknúť Boha!" Svätý Prosper zas nazýva spovedníka "vrátnikom v raji". A svätý Alfonz hovorí: "Kňaz v spovednici zasadá na Boží piedestál. Ak by Kristus sedel v jednej spovednici a v druhej kňaz, ani jeden z nich by neodpustil viac hriechov." Farár z Arsu, obľúbený spovedník, tiež ponúka svoj pohľad: "Viera, ktorá nám zjavuje Boha v kňazovi. Nádej, vďaka ktorej veríme, že Boh nám dá milosť odpustenia. Láska, ktorá nás vedie k láske k Bohu a vkladá nám do srdca ľútosť nad tým, že sme ho urazili."

Ján Pavol II. zdôrazňoval, že "ako kvalitne sa kňaz sám spovedá, tak kvalitne spovedá aj druhých". A že život kňaza (duchovný aj pastoračný) je závislý od častého a svedomitého pristupovania k tejto sviatosti (Reconciliatioetpaenitentia). Pridáva sa k nemu aj jezuita Józef Augustyn: "Každý spovedník totiž spovedá druhých tak, ako sa sám spovedá; hriechy kajúcnikov posudzuje takým spôsobom, akým predtým posúdil svoje vlastné; hriešnikom hovorí o milosrdenstve tak, ako ho v prvom rade on sám prežíva; môže rozumieť druhým, nakoľko rozumie sám sebe." Aj slovenský redemptorista Michal Zamkovský k tomu pridáva: "Hovorí sa, že kňaza poznať podľa toho, ako spovedá."

Máme možnosť vybrať si spovedníka a zároveň je dobré mať jedného stáleho, ktorý nás už pozná a môže nám aj pomôcť rásť. "Voľme si spovedníka, ktorému úplne dôverujeme, a zachovajme mu svoju dôveru," radil svätý Filip Neri.  

DAR ROZHREŠENIA

Nespovedáme sa prostredníctvom kňaza preto, aby sme dostali akúsi psychologickú útechu (hoci odpustenie je dôležité aj pre našu psychiku), ani primárne preto, aby nám bolo poradené (aj keď i to má vo sviatosti svoje miesto), ale najmä, aby nám kňaz sprostredkoval to, že môžeme počuť odpustenie (rozhrešenie) od Boha.

Ange to nazýva Božím šialenstvom – hriešnik dáva rozhrešenie inému hriešnikovi. "Len ústa kňaza však môžu vysloviť to slovo, ktoré má silu výbušniny, ktorá roztrhá skalu, ktorá ťaží toho, kto sa prišiel zveriť," pokračuje. Opisuje tiež, že Božie slovo je stvoriteľské a účinné a táto moc je používaná aj v tejto sviatosti – Boh nás slovami rozhrešenia obnovuje tak, ako keby nás znovustvoril. "Slová rozhrešenia nie sú len nejakou recitáciou kňaza. Sú to slová Boha, ktoré nad nami vyslovuje s mocou," dodáva.

Nezabudnime však ešte predtým, ako do spovednice vstúpime, prosiť o to, aby mal kňaz tvár a srdce milosrdného Otca!

…

Užitočné zdroje: Katechizmus Katolíckej cirkvi; Daniel Ange: Odpuštění –pramen uzdravení; Aleš Opatrný: Ako potešiť spovedníka; Jozef Augustyn:Logos; Franz Spirago: Zázrak svätej spovede

NUDÍTE SA NA SV. OMŠI? INŠPIRUJTE SA SVÄTCAMI AKO TO ZMENIŤ

"Pre svet by skôr bolo ľahšie prežiť bez slnka, než bez svätej omše" - napísal svätý Páter Pio z Pietrelciny.

Máte niekedy nudné sväté omše? Nebojte sa, neposudzujem Vás. Keď som po nejakej dobe začala znovu chodiť na svätú omšu, bola som strašne unudená. Ale Eucharistická prítomnosť Ježiša ma stále viac a viac priťahovala a po chvíli som úprimne milovala svätú omšu. Uvedomila som si, že toto je moja najdôležitejšia modlitba počas dňa.

Ako to raz opísal, bl. Jakub Alberione, Sv. omša je "korunou modlitby" a žiadne kroky, ktoré robíme, aby sme sa priblížili k Bohu sa nedajú porovnávať s účasťou na nej.

Možno tiež potrebujete posilniť svoju motiváciu zúčastniť sa Eucharistie? Svätí nám pomáhajú aj v tejto veci, pretože oni sa na omšiach nenudili. Tu je ich päť tipov:

1. Svätí vedeli, že sa zúčastnia svätej omše s anjelmi

Neexistuje žiadna svätá omša s nízkou účasťou. Keď sa podieľate na Eucharistii hoci iba s niekoľkými ďalšími veriacimi, nezabudnite, že medzi vami sú anjeli!

Svätý Gregor Veľký povedal, že "nebesia sa otvárajú a množstvá anjelov zostupujú, aby sa podieľali na svätej obete." Svätý Augustín jedným dychom dodáva, že "anjeli obklopujú kňaza, ktorý slúži obetu a posluhujú mu."

2. Svätí verili, že Eucharistia je podstatou ich života

Keď sa zúčastníte nasledujúcej svätej omše, požiadajte Boha, aby Vám ukázal, ako veľmi Vaša duša chce a potrebuje milosť Eucharistie. Svätí mali tú istú túžbu.

"Pre svet by skôr bolo ľahšie prežiť bez slnka, než bez svätej omše" - napísal svätý Pio z Pietrelciny. Matka Tereza hovorí, že Eucharistia je duchovné jedlo, ktoré jej dáva posilu v každodennej únave. "Bez tohto jedla by som ani jeden deň ba ani hodinu neprežila," priznala sa.

3. Svätí chceli uctievať Boha

Keďže milujete Boha a odpovedáte na jeho lásku k Vám, účasť na Svätej omši je najvyšším možným vyjadrením tejto lásky.

"Jedna svätá omša ťa oddá a priblíži Pánovi viac, ako všetko pokánie svätých, úsilie apoštolov, utrpenie mučeníkov a dokonca aj horiaca láska Najsvätejšej Matky", sv. Alfonz Liguori.

Svätý Ján Mária Vianney dosvedčuje, "Všetky dobré skutky, ktoré by ste zhromaždili sa nevyrovnajú jednej svätej omši, pretože to sú ľudské diela a svätá omša je Božou prácou."

4. Svätí našli radosť vo svätej omši

Boh je jediným zdrojom skutočného šťastia. Svätí to vedeli a zúčastňovali sa Eucharistie, aby našli skutočnú radosť.

"Pred tridsiatimi piatimi rokmi mi do mojej viery prinieslo radosť narodenie môjho dieťaťa. Táto radosť sa neustále obnovuje, keď prijímam telo nášho Pána denne počas Eucharistie, "priznala sa Dorothy Day.

5. Svätí si boli vedomí nadčasovosti svätej omše

Svätá omša je mystériom veľkonočného tajomstva Ježiša Krista. Znamená to, že si iba nepripomíname Jeho smrť a zmŕtvychvstanie, ale že ich znovu prežívame , vstupujeme do tohto nadčasového okamihu.

Bl. Jakub Alberione vypovedal: "Ježiš je Baránok, ktorý bol zabitý, ale ktorý žije naveky a obnovuje svoje muky v nepretržitej oslave svätých omší po celom svete v každom okamihu."

Vedel o tom aj sv. Ján Pavol II., ktorý pripomína, že "Svätá omša prináša obetu kríža."

Mohla by som nájsť viac dôvodov pre účasť na svätej omši, mohli by sme zvážiť myšlienky ďalších svätých. Chcela by som však skončiť pripomenutím poslednej motivačnej citácie slovami sv. Leonarda z Porto Maurizio (ktorý ich vyslovil s netrpezlivým úškrnom na tvári):

"Ó, Vy nerozumní, čo to robíte? Prečo sa neponáhľate do kostolov, aby ste vypočuli toľko svätých omší, koľko sa Vám dá?"

Zdroj: s. Theresa, Aleteia.pl, Obrázok: Modlitba.sk

1) V Boha verím, ale Cirkev nepotrebujem!

Čoraz častejšie počujeme námietku: Ja verím v Boha, aj sa s ním rozprávam, ale kvôli tomu nemusím predsa ísť do kostola, pre mňa je chrámom napríklad príroda...

Takéto správanie sa podobá situácii, keď mužovi kolegovia povedia:
"Vieš, s tebou nemáme problém, radi by sme ťa zavolali, ale tvoja manželka..."
Aby muž situáciu zachránil, odpovie:

"To neriešte, moja manželka je už raz taká."

Takýto postoj však zraňuje jeho manželku. Muž sa nedokázal verejne zastať tej, ktorú má rád. Ak má svoju manželku skutočne rád, takýto postoj kolegov ho zarmúti. Keď neprijímajú jeho manželku, vlastne neprijímajú ani jeho. Veď sú jedno telo.

V apoštolskom vyznaní viery sa modlíme: "Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev."

Cirkev je spoločenstvo veriacich, ktoré založil Ježiš Kristus. Každý pokrstený je členom Cirkvi a vytvára obraz o nej. Ako sa teda cítime ako členovia Cirkvi? Uvedomujeme si vôbec, že sme jej členmi? Tešíme sa z toho alebo nás to necháva chladnými? Ako reagujeme na urážky Cirkvi?

Čo je Cirkev?

Ak nezažívame spoločenstvo bratov a sestier, nemôžeme tušiť, čo je Cirkev.
Je veľmi zložité presne a zrozumiteľne definovať, čo je Cirkev. Preto sa používajú mnohé obrazy, ktoré pomáhajú chápať jednotlivé aspekty bohatstva Cirkvi.

Cirkev je nový Boží ľud, s ktorým Kristus svojou krvou uzavrel zmluvu (porov. KKC 781).

Tento ľud je jasne odlíšený od všetkých náboženských, národnostných, politických či kultúrnych zoskupení v dejinách. Boh nepatrí nijakému národu, ale Boh si vyvoľuje svoj ľud:

• jeho hlavou je Ježiš Kristus,
• jeho príslušníkom sa človek stáva vierou v Krista a krstom,
• jeho postavením je dôstojnosť a sloboda Božích detí,
• jeho zákonom je nové prikázanie milovať tak, ako miloval sám Kristus,
• jeho poslaním je byť soľou zeme a svetlom sveta,
• jeho cieľom je Božie kráľovstvo
(porov. KKC 782).

Cirkev je v úzkom spojení s Kristom. Dokonca je s ním nielen v spojení - zhromaždená okolo neho, ale je zjednotená v ňom - v jeho tele (porov. KKC 789).
O tomto zjednotení Ježiš Kristus povedal:

"Ostaňte vo mne a ja ostanem vo vás... Ja som vinič, vy ste ratolesti" (Jn 15, 4-5). Na inom mieste zase hovorí: "Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom" (Jn 6, 56).

Svätý Pavol hovorí o jednom tele, ktoré má množstvo údov. Každý tento úd má svoju vlastnú úlohu, poslanie, každý je iný, originálny a nenahraditeľný.
Sú vo vzájomnom spojení - ak trpí jeden úd, trpia spolu všetky, ak chvália jeden, chvália všetky (porov. 1 Kor 12).

Táto jednota víťazí nad každým ľudským rozdelením. Obraz tela pomáha vysvetliť jednotu v rôznosti, ktorá sa v Cirkvi nachádza. Ďalším silným obrazom na vysvetlenie tajomstva Cirkvi je Cirkev ako Kristova nevesta. Písmo o manželstve hovorí ako o absolútnej jednote - budú dvaja jedným telom. Svätý Pavol vysvetľuje vzťah medzi mužom a ženou vzťahom medzi Kristom a Cirkvou.Sám sa človek nespasí. Pre svoju spásu potrebuje Cirkev.

2)"Nepotrebujem kostol ku svojej viere"

Chrám - miesto Božej prítomnosti a ďalšia dôležitá skutočnosť je, že doma, v prírode, na terase si človek sám nemôže odslužiť sv. omšu.

Čo je vlastne svätá omša? Je to najvyššia forma kresťanskej modlitby. Modlitba je rozhovor s Bohom a stretnutie s ním. Môže byť náš rozhovor alebo stretnutie s niekým platné alebo neplatné?

Svätá omša je slávením sviatosti Eucharistie, o ktorej veríme, že je v nej osobitne prítomný sám Kristus so svojím sviatostným telom pod spôsobom chleba a vína. Môže byť Ježišova prítomnosť v tejto sviatosti platná alebo neplatná? Je nekrvavou obetou, v ktorej sa sprítomňuje jeho umučenie, smrť, zmŕtvychvstanie a celý jeho život.

Chcem poukázať na to, že svätá omša sa nesmie pre nás stať povinnosťou, na ktorej sa treba "len" zúčastniť. Nemôže tu ísť len o splnenie nejakého príkazu. Má byť osobným stretnutím s naším Pánom; stretnutím, ktoré napĺňa naše srdce, dáva nám silu žiť kresťanským životom; má byť najdôležitejšou chvíľou týždňa, na ktorú sa máme tešiť.

Má byť stretnutím s našimi bratmi a sestrami v kresťanskom spoločenstve a toto spoločenstvo má byť slobodné od hnevu, intríg, závisti a každého zla, ktoré rozbíja naše vzťahy, najmä v rodine a medzi susedmi. Ak sa niečo z toho nenaplní nie našou vinou, nie je to hriech ani prekážka prijať sväté prijímanie.

"Svetu by bolo ľahšie prežiť bez slnka, ako bez svätej omše" (Páter Pio)

3) Modlitba je dar, ktorý sme povinní znásobiť.

Premýšľali ste už nad tým, čo chýba dnes ľudstvu? Ak niekto povie "pokoj", možno súhlasiť. Ale aby zavládol pokoj, treba preň niečo robiť. Niekto sa môže nazdávať, že svetu chýbajú osobnosti, ktoré by ho urobili lepším. Áno, aj osobnosti sú potrebné, ale aby boli osobnosti, treba preto niečo robiť. Môže sa stať, že niekto nebude súhlasiť s názorom, že dnešný svet potrebuje modlitbu. Ján Mária Lustiger, arcibiskup Paríža, zaskočil novinára odpoveďou o modlitbe. Na otázku, či má pri toľkých povinnostiach čas na modlitbu, meditáciu, ruženec, Sväté písmo... odpovedal: "Nie, ja nemám čas... ja si ho jednoducho nájdem." Na celom svete je obrovský hlad po láske. Vnesme modlitbu do svojich rodín. Naučme deti, svoje okolie modliť sa. Kto sa vie modliť, je šťastným človekom. V rodine, kde sa spolu modlia, je to cítiť a vidieť.